Vzbura pandrlákov
Nie je to preklep – fakt nejde o poslancov parlamentu, ale o obyčajných pandrlákov.
Poukazuje na to aj frmol, ktorý sa spustil po predložení návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie k návrhu vlády na novelu zákona, ktorou sa mali opäť zmraziť platy niektorých ústavných činiteľov. Presnejšie, okrem sudcov a prokurátorov všetkých ostatných, čo je samo o sebe pozoruhodné. A – slušne povedané – neopodstatnené a nenáležité. Sudcovia a prokurátori sú súčasťou štátnej moci, nestoja mimo nej ani nad ňou.
Frmol okolo zmrazovania platov priniesol smutný pohľad na viacero záležitostí, súvisiacich so spravovaním vecí verejných. Najpodstatnejší je zároveň aj najsmutnejší – vládu je totiž hrubé drievko do poslaneckých platov, ktoré sú základom pre platy ostatných ústavných činiteľov. Je to záležitosť parlamentu, nikoho iného, aké podmienky nastaví, vláda má možnosť – samozrejme, ako aj v iných prípadoch – návrh zákona predložený poslancami pripomienkovať: môže s nám súhlasiť, nesúhlasiť alebo v ňom navrhnúť zmeny.
Vzbura pandrlákov sa vecne týkala nie ďalšieho zmrazenia platov, ale návrhu, aby o ňom rokovali v zrýchlenom režime. Hlasovanie poslancov mimovládnych strán možno nechať s čistým svedomím bokom: tak, ako ich vládna trojka nepotrebuje ani pri presadzovaní iných zákonov, nepotrebovala ich ani teraz. A keďže návrh vlády nebol schválený, možno hovoriť iba o vzbure koaličných pandrlákov.
Hoci nie všetkých, našli sa aj takí, ktorí s ním súhlasili a ktorých si médiá v honbe za líščím chvostom nevšimli. Medzi nimi – vzhľadom na očividné zneužitie a porušenie zákona, ktorý zreteľne, nespochybniteľne a taxatívne stanovuje možnosti uplatnenia skráteného legislatívneho konania, vytŕča ústavný expert Peter Kresák. Podľa neho bol totiž vládny návrh v súlade s Ústavou. Jasné, aj poslanec Kresák má právo na vlastný názor, avšak odôvodniť diskriminačné zmrazenie platov „z dôvodu hroziacich značných hospodárskych škôd,“ je ďaleko aj za fantáziou slovenskej ústavnosti. To, že tak urobil kvôli kariére, keďže chce byť sudcom Ústavného súdu, ho nijako neospravedlňuje. Skôr sa opätovne – napríklad po jeho angažovaní sa pri novele Ústavy, ktorá zrušila amnestie, udelené pred 20. rokmi – ponižuje a strápňuje. Pretože ak kvôli kariére upadne do právneho bezvedomia donedávna všeobecne uznávaný ústavný právnik, je to naozaj trápne. V oveľa lepšom svetle sa tak ocitli koaliční poslanci ako Ľ. Blaha, D. Jarjabek, A. Hrnko, D. Tittel alebo K. Cséfalvayová či E. Jakab, ktorí s návrhom vlády, na rozdiel do P. Kresáka, nesúhlasili.
Isto:
