Na čakačke
Ani odnímanie práv menšiny ani nepodpísanie zákonov nie sú pre krajinu také nebezpečné ako je novela Ústavy.
Tak ako sa blíži dovolenko-prázdninové obdobie, podobne sa blíži záver súčasnej parlamentnej schôdze. Inak povedané, nie náhodou sa má o viacerých citlivých bodoch pre vládnu koalíciu rokovať až na konci schôdze.
Nejde len o návrhy na vyslovenie nedôvery vláde a osobitne jej viacerým členom, ktoré koalícia už pravidelne odsúva zo schôdze na schôdzu. Takýto postup sa jej páči a zrejme vyhovuje aj mimovládnym stranám, keďže proti tomu protestujú iba verbálne, ale nie aj reálne. Už si na to zrejme zvykli, keďže v opačnom prípade by už na Ústavnom súde ležal ich návrh o neústavnosti takéhoto zaobchádzania väčšiny a menšinou. Možno sa utešujú tým, že keď sa raz karta obráti a väčšinou budú oni, budú s menšinou zaobchádzať rovnako. Spôsobom každý chvíľku ťahá pílku. V prípadoch, akými sú napríklad schvaľovanie zákonov v zrýchlenom režime či vkladanie prílepkov k nim, sa to už deje.
Podobne je to so zákonmi, ktoré vetoval prezident P. Pellegrini o tzv. covidových amnestiách a zjednodušene povedané o rente pre generálneho prokurátora. Vetované zákony bývali z pochopiteľných a rozumných dôvodov vždy medzi prvými bodmi schôdze, ale to už neplatí. Prezident síce oznámil, že ak poslanci jeho veto prelomia – teda jeho pripomienky nebudú akceptovať – zákony nepodpíše, čo je správny postup. Samozrejme, na ich účinnosti to nič nezmení, počet nepodpísaných zákonov hlavou štátu však istým spôsobom taktiež vypovedá o stave krajiny. Obzvlášť, keď P. Pellegrini súčasnú koalíciu aj vládu zostavoval a zostal aj aktívnym zakladajúcim predsedom koaličnej strany.
Ani odnímanie práv menšiny – hoci tá o ne nestojí a dobrovoľne sa ich vzdáva – ani nepodpísanie zákonov hlavou štátu, však nie sú také nebezpečné pre krajinu pod Tatrami ako je novela Ústavy. Problém je už v tom:
