Nedorozumenie
Dávať na jednu úroveň V. Mečiara a R. Fica s M. Žilinkom nie je uletené, ale zvrátené.
Rozhodnutie generálnej prokuratúry, ktorá zrušila obvinenia voči viacerým osobám, vrátane bývalého riaditeľa SIS, vyvolalo veľa vzruchu, nepresných informácií aj zavádzajúcich reakcií. Nielen zo strany viacerých ústavných činiteľov, ale aj niektorých médií.
Prokuratúra a súdy
Ide o nedorozumenie. Emócie majú navrch, hoci žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Aj v prípade, ktorý sa navonok môže zdať ako spor medzi prokuratúrou a súdmi. Predseda Špecializovaného trestného súdu J. Hrubala totiž v reakcii na vyjadrenie generálneho prokurátora M. Žilinku cítil potrebu sa vyjadriť a okrem iného vyhlásil: „V mene sudcovského stavu však dôrazne protestujem proti čo i len náznakovej dehonestácii akýchkoľvek súdnych rozhodnutí spôsobom – však sudcovia na to mali málo času a múdry som ja ako prokurátor či obhajca.“
Vec tak ale vôbec nestojí. Ani J. Hrubala nemôže poprieť fakt, že súd napríklad v kauze bývalého šéfa SIS rozhodoval na základe faktov a dôkazov, ktoré mu dodal prokurátor. Sudca pritom nemôže – alebo by nemal – automaticky predpokladať, že ho prokurátor klame a že pri zabezpečovaní a dodávaní dôkazov do spisu porušoval zákon ako na bežiacom páse. Naopak, mal by predpokladať, že rozhoduje so znalosťou veci, že to, čo je v spise, sú fakty, dôkazy a argumenty predložené a podložené v súlade s právom. Teda skutočné, a nie vyrobené. V tomto prípade však generálna prokuratúra zistila, že to bolo naopak, že k porušeniu pravidiel prišlo a zasiahla, keďže má právo aj povinnosť v takom prípade zasiahnuť. Nikto tým predsa nehovorí, že sa súdy nechali oklamať – vyhodnotili situáciu na základe predloženého spisu tak, ako to považovali za správne. O tom, že veci v ňom boli získané v rozpore so zákonom, nemohli nijako vedieť a nikto im to nemá ani zlé.
Prokuratúra a médiá
Podobne je to s nedorozumením medzi generálnou prokuratúrou a niektorými médiami, ktorých zástupcovia neboli na stretnutie s vedením generálnej prokuratúry pozvaní, nie nevpustení. Je v tom rozdiel a to taký veľký, že ho nemožno nijako zakryť. Ani nevhodným či zavádzajúcim slovníkom, ako to urobili traja šéfredaktori, ktorí sa verejne posťažovali, že generálna prokuratúra „zabránila“ ich novinárom klásť otázky v mene verejnosti či priam „vylúčila“ zo stretnutia. Nič také sa predsa nestalo, nikomu nemožno uprieť právo pozvať na vlastnú pôdu toho, koho pozvať chce a nevpustiť takých, ktorí sa tam tlačia demonštratívne a nasilu. To nemá vskutku nič spoločné s tlačovým zákonom ani so slobodným prístupom k informáciám – ak štátny orgán odmietne médiám poskytnúť informácie, existujú mechanizmy, ako si ich vymôcť. Ale tlačový a ani iný zákon nestanovuje povinnosť žiadnemu orgánu verejnej moci poskytovať informácie ústne, neukladá im povinnosť dávať rozhovory, ale určuje im povinnosť podávať informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti. Všetkým a naraz, na čo slúžia od zavedenia internetu už viaceré možnosti, vrátane webových stránok. Rovnako sa orgán verejnej moci nemôže účinne vzpierať odpovedať na otázky, je však na ňom, či bude odpovedať písomne, telefonicky alebo inak. Osobný styk sa však v tejto súvislosti nedá vynútiť a ani to nie je potrebné – ak niekto s niekým nechce rozprávať, je nutné to rešpektovať, nie vynucovať. Aj preto, lebo sa to vynútiť nedá.
Mimochodom – dávať na jednu úroveň spôsoby V. Mečiara a R. Fica s M. Žilinkom nie je uletené, ale zvrátené. Mimochodom na druhú – isto, argument, že prokuratúra má k dispozícii aj väčšie miestnosti, v ktorých mohlo byť vyhlásenie prezentované síce sedí, ale opäť a platí to vo všeobecnosti: dátum, čas aj miesto vyberá organizátor-pozývateľ, a nikto iný.
Právo na výber
Inými slovami:
