O politickej zodpovednosti
Podanie demisie nie je pre nikoho ľahké, ale pre politickú kultúru v krajine býva osožné.
M. Kolíková pôsobí v politike už pridlho na to, aby nevedela, čo znamená politická zodpovednosť. Navyše, ak sama v súvislosti s tragickou udalosťou okolo generála M. Lučanského postrehla a hovorí, že ide o politickú kauzu, ku ktorej jedným dychom patrí aj politická zodpovednosť.
Sama navyše pritom politikum z tragédie aj vyrába, čoho príkladom je zriadenie politickej komisie. Presnejšie, za účasti poslancov parlamentu. To, čo vyzerá navonok možno pekne, je v podstate nepekné: ministerku spravodlivosti má parlament kontrolovať, a nie sa jej podriaďovať. Výkonná moc nemôže štatútom určovať, že poslanci moci zákonodarnej majú byť členmi ministerstvom spravodlivosti zriadenej komisie, čo sa stalo. A nič na tom nemení ani súhlas šiestich poslancov, ktorých politické záujmy sú očividne rozdielne a ktorí by sa nesprávali politicky múdro, ak by ponuku nevyužili. Hoci iba preto, aby ju neskôr aj zneužili. Napokon, parlament, jeho výbory aj samotní poslanci majú vlastné kompetencie a to vrátane možnosti oboznamovania sa s utajenými skutočnosťami, čo všetci členovia ministerskej komisie nemajú a ani mať nemôžu. Pritom všetkom netreba zabúdať na to, že existujú rôzne inšpekčné útvary a vo veci už špeciálne koná aj prokuratúra.
Samozrejme:
