O prázdnom kresle
V politických debatách nie je obzvlášť dôležité kto hovorí, ale čo hovorí.
RTVS sa rozhodla nevpustiť podpredsedu Smeru-SD do relácie Sobotné dialógy a minister obrany J. Naď sa tak v štúdiu rozprával iba s redaktorkou. Keďže išlo o poslanca Ľ. Blahu, vzbudilo to istý rozruch, ktorý Smer-SD nielen vyvolal, ale bol na neho aj pripravený. Inak by v pätách jeho podpredsedu nevkráčal do budovy rozhlasu aj jeho kameraman. Jediné, čo azda stojí za zmienku v hneď v úvode je, že Ľ. Blaha sa na vrátnici rozhlasu správal neobvykle slušne.
Iná vec je argument RTVS, ktorá sa vyhovorila na použitie tzv. prázdneho kresla. Akože inak bolo všetko tip a top, hoci jedným dychom oficiálne a verejne priznala, že Ľ. Blaha nemohol do štúdia ísť preto, lebo ho v ňom minister J. Naď nechcel. Ešte raz – s poslancom Ľ. Blahom odmietol debatovať minister J. Naď, čo znamená iba toľko, že hostí neurčoval dramaturg, ale minister. Samozrejme, RTVS politickým tlakom nepodlieha, hostí určuje sama a nezávisle od vôle politikov. Nasledovať by mohol odsek napríklad o Červenej Karkulke, ale bolo by to márnením času.
Faktom je, že inštitút prázdneho kresla existuje a uplatňuje sa aj v politických debatách na Slovensku. Uplatniť ho je však možné vtedy, keď žiadny zástupca pozvanej strany nepríde, a nie keď príde. Inými slovami, podstatou prázdneho kresla je to, že ak niekto z rôznych dôvodov do relácie nepríde a nepríde ani náhradník, možno ho uplatniť. Na rozdiel od situácie, keď je hosť k dispozícii, ale do relácie sa nemôže dostať. Lebo minister. Ešte inak, inštitút prázdneho kresla nevznikol preto, aby si politici určovali s kým do debaty pôjdu a s kým nie, ale preto, aby ak niektorý z nich rôznych dôvodov nepríde, nebola relácia zmarená.
Na Slovensku sa inštitútom prázdneho kresla zaoberal Ústavný súd po prvý raz v roku 2009 a verdikt vyniesol v januári 2010. Urobil tak na základe rozhodnutia generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu M. Zemkovej, ktorý pred Ústavným súdom zastupoval R. Prochádzka a týkal sa relácie Z prvej ruky, ktorej dramaturgom bol Robo Kotian a moderátorom autor týchto riadkov. Na také niečo sa jednoducho nedá zabudnúť.
Témou bolo odvolávanie ministra Ľ. Jahnátka z funkcie v parlamente. Okrem dvoch ďalších hostí bol – samozrejme – do relácie pozvaný aj samotný minister, ale prísť odmietol. Dramaturg preto oslovil stranu, ktorá Ľ. Jahnátka do funkcie ministra nominovala, ale aj tá odmietla svojho zástupcu do relácie poslať, spoliehajúc sa možno aj na to, že o nich bez nich to nemôže byť. Ale bolo. Ani dramaturg a ani moderátor pritom nijako nevyrušovali riaditeľku pri práci s tým, aby sa situáciou zaoberala a rozhodla. Pretože o relácii rozhoduje dramaturg a o tom, čo v nej odznie zase moderátor, a nie vedenie – taká je deľba práce, tak je to správne, tak to má aj byť, pretože tak je zabezpečená nezávislosť v praxi.
Prirodzene, Smer-SD mal mocenské páky kade-tade, presnejšie povedané takmer všade, takže keď bola podaná sťažnosť na vtedajšiu Radu pre vysielanie a retransmisiu, padol aj očakávaný verdikt – sťažnosti bolo vyhovené z dôvodu, že v podstate neprítomnosťou ministra nebola zabezpečená ani objektívnosť a ani nestrannosť relácie. Rozhodnutie Rady potvrdil po odvolaní rozhlasu Krajský súd a po ďalšom odvolaní rozhlasu aj Najvyšší súd. Vďaka rozhodnutiu M. Zemkovej a právnemu zástupcovi R. Procházkovi sa však vec napokon ocitla aj na Ústavnom súde a ten rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil. Konštatoval pritom, že prázdne kreslo bolo uplatnené správnym spôsobom, pričom zároveň rozhodol okrem iného aj o porušení základných práv – slobode prejavu a šírenia informácií.
Späť do súčasnosti:
