Pravidlá a realita
Súčasný príbeh (ne)odvolávania ministra vnútra M. Š. Eštoka je až mimoriadne tristný.
Vládna koalícia opäť odmietla rokovať o návrhu na odvolanie člena vlády. Spôsobom, že jej poslanci neprišli do práce a tak parlament nebol schopný sa uznášať. Takýto postup už nie je žiadnou novinkou a bude sa ďalej opakovať. Až kým Ústavný súd nepovie, že nie je v súlade s Ústavou A že takýmto spôsobom koalícia berie práva parlamentnej menšine. Samozrejme, najskôr by sa museli mimovládni poslanci, ktorí menšinu tvoria, voči takýmto spôsobom brániť. Súd totiž bez podania rozhodnúť nemôže a ani nesmie. Strpeli, že vládna koalícia odsúvala ich návrhy na odvolanie vlády a jej jednotlivých členov viac ako rok. Strpeli, že ich potom prerokovala všetky v jednom balíku. Takže strpia aj to, že ich vládna koalícia môže a bude ponižovať ďalej. Prinajmenej sa voči tomu nebránia.
Súčasný príbeh (ne)odvolávania ministra vnútra M. Š. Eštoka je až mimoriadne tristný. Nielen preto, že minister je v čase odvolávania na druhom konci republiky. Nielen preto, lebo ho nepodržala ani vláda tým, aby vyjadrila nesúhlas s jeho odvolávaním. Čo je zaužívaný štandard. Ale najmä preto, lebo vládna koalícia sa na parlamentnú demokraciu už verejne ani len nehrá. A ani sa za to nehanbí.
Poukázať v tejto súvislosti možno na vyjadrenie šéfa poslaneckého klubu Hlas-SD R. Puciho. Teda strany, ktorú vo vláde reprezentuje (ne)odvolávaný minister M. Š. Eštok. Odhliadnuc od toho, že v rozpore s realitou aj zdravým rozumom za situáciu v parlamente viní jeho menšinu, a nie väčšinu, ktorá vládne, označil návrh na odvolanie ministra za hlúposť. Dôvodom je podľa neho to, že ministra parlament odvolával zhruba pred mesiacom a vyslovil mu dôveru.
No. O tom, že existuje diametrálny rozdiel medzi vyslovením dôvery a vyslovením nedôvery vláde alebo jej jednotlivým členom, sa popísalo už toľko papiera, že by o tom naozaj mohol vedieť aj R. Puci. Ale zrejme to treba donekonečna opakovať. Daný je aj tým, že kým na vyslovenie dôvery stačí väčšina z prítomných poslancov, na vyslovenie nedôvery je už potrebná väčšina zo všetkých poslancov. Takže to, že parlament nevyslovil ministrovi nedôveru, vôbec neznamená, že mu vyslovil dôveru. Skrátka, je v tom zhruba taký rozdiel ako medzi háremom a Harlemom.
To nie je kritika R. Puciho, iba konštatovanie. Na základe faktov. Zároveň jedným dychom treba dodať, že iniciátori odvolania M. Š. Eštoka majú k R. Pucimu oveľa bližšie, ako by mali mať. Na jednej strane hovoria, že vláda je od konca minulého roka nelegitímna, keďže napriek tomu, že jej to ústavný zákon prikazuje, dodnes nepožiadala o vyslovenie dôvery. Na strane druhej navrhli odvolať nelegitímneho ministra. Hoci ak je vláda nelegitímna, nemôže byť jej minister legitímny. Je v tom tiež rozdiel, tentoraz zhruba taký ako medzi Dalmáciou a decimálkou.
Prirodzene, možno hovoriť aj o politickej taktike a stratégii či už vládnych alebo mimovládnych strán. V konečnom dôsledku však platí, že dôsledky takéhoto správania nenesú – bez ohľadu na stranícke tričká – poslanci, ale celá krajina. Napokon, demokracia ani právny štát nestoja iba na tom, čo je napísané v zákonoch, ale aj na tom, čo je v spoločnosti všeobecne považované a akceptované za samozrejmé. Vrátane politickej kultúry, zvyklostí či rešpektu k inštitúciám. Iná cesta vedie len do pekla.
