Prekvapenie?
K istému prekvapeniu pri hlasovaní však predsa len prišlo.
Posledné hlasovanie poslancov pred prázdninami potvrdilo, že vláda má dôveru parlamentu. Novinkou je, že dôveru má celá vláda. Dostali ju totiž aj ministri R. Huliak, S. Migaľ a K. Šaško, ktorí ju doteraz nemali, lebo im ju parlament neodhlasoval. Mali ju ich predchodcovia v ministerských kreslách, ktorým je však už teraz iba na jedno – na nič. Lebo členmi vlády už nie sú.
Vláda dôveru získala po rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý podal výklad ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Uviedol, že vláda nemá otáľať s požiadaním o dôveru parlamentu, keď sú splnené podmienky uvedeného zákona. To síce hovorili už mnohí, ale predsa je len iná káva, keď to povie Ústavný súd. Tomu už rozumie aj premiér – ktorý dovtedy tomu rozumieť nechcel – a začal okamžite konať. Vláda schválila príslušné uznesenie, koaliční poslanci sa podpísali pod zvolanie mimoriadnej schôdze a tak parlament mohol o vyslovení dôvery vláde začať rokovať.
Chvat nebol náhodný, iba pozoruhodný. Ešte sa nestalo, aby vláda a parlament rokovali o niečom, čo de iure neexistuje. Lebo rozhodnutie súdu stále neexistuje, presnejšie, stále nebolo publikované v Zbierke zákonov. Je ľudsky až smiešne, že vláda konala iba na základe tlačovej správy. Je to totiž dokument – ako samotný súd uvádza – „pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Ústavný súd Slovenskej republiky“. Tlačová správa sa, prirodzene, v Zbierke zákonov neobjaví, lebo sa v nej objaviť ani nemôže. Nie je to rozhodnutie súdu, ale iba papier, od ktorého dáva ruky preč aj samotný súd. Tým, že správnosť jej znenia vôbec negarantuje. Je bez záruky.
Politicky a vecne sa však chvatu vlády z jej uhľa pohľadu dá rozumieť. Povedané v skratke, šmahom ruky sa zbavila pre ňu značne nepríjemnej témy. Po hlasovaní parlamentu sa v tejto súvislosti už naozaj niet o čom baviť.
Výsledok hlasovania bol aj tentoraz ľahko predvídateľný. Vopred. Pokiaľ nie je súčasťou vlády SaS, nemôže sa len tak ľahko stať, aby padla. To patrí k abecede vládnej politiky. Priebeh samotnej schôdze opisovať netreba – každý, kto chce, môže si to pozrieť. Takže stačí poznamenať, že môže slúžiť ako príklad toho, ako by schôdza parlamentu vyzerať nemala. A konštatovať, že podiel na tom majú tak vládni ako aj mimovládni poslanci. Rovnaký.
K istému prekvapeniu pri hlasovaní, ktoré sa predpovedať na sto percent nedalo, však predsa len prišlo. Zápalistí rečníci z hnutia I. Matoviča, ktorí v rozprave nakladali vláde a jej členom ako o život, sa na hlasovaní nezúčastnili. Iné boli slová a iné skutky. Odchodom z rokovacej sály tak poslanci hnutia I. Matoviča v podstate popreli to, čo chvíľu predtým sebavedomo hlásali. Na rozdiel od PS, KDH, ale aj SaS, ktorí sa nebáli podporu vláde hlasovaním odmietnuť.
Neexistuje žiadny relevantný dôvod – vrátane taktických, strategických alebo hocijakých iných – aby po spŕške slov, ktoré poslanci hnutia I. Matoviča v rokovacej sále vychrlili, sa nezúčastnili takpovediac záverečného aktu – hlasovania. A nedodali tak vlastným slovám váhu. Okrem jedného – ich odchod istil to, že vláda dôveru získa. Na to totiž nepotrebuje nadpolovičnú väčšinu všetkých, ale iba prítomných poslancov. Teda nie najmenej 76, ale v tomto prípade stačilo na získanie dôvery vláde iba 67 poslancov.
Samozrejme, nedá sa to tvrdiť, ale ak by poslanci vedení I. Matovičom chceli znížiť kvórum a pomôcť tak R. Ficovi, nekonali by inak. Napokon, nebolo by to po prvý raz.
