Minister a 20 policajtov
Odvolanie ministra vnútra I. Šimka je nepochybne zlyhaním – ide iba o to koho, aké je veľké a čo môže znamenať pre budúcnosť.
Zjednodušene sa dá povedať, že ide o zlyhanie prezidentky Z. Čaputovej a premiéra Ľ. Ódora, ktorí I. Šimka do úradníckej vlády spoločne posadili. Ak premiér Ľ. Ódor krátko po vymenovaní jeho vlády hovoril, že „našou spoločnou ambíciou je priniesť pokoj, stabilitu, toleranciu a v neposlednom rade kultivovanú diskusiu, ukázať, že sa to dá aj inak“ – a on to naozaj hovoril – možno jednoducho konštatovať: nezadarilo sa. Alebo, že to mysleli síce dobre, ale dopadlo ako vždy.
Isto, nikto nie je bez chyby, vrátane I. Šimka. Možno iba zopakovať, že prvú urobil vtedy, keď prijal ponuku stať sa ministrom vnútra. Odmieta sa síce ťažko, ale dá sa to – slušne poďakovať za dôveru a ponuku neprijať. I. Šimko však precenil svoje sily, schopnosti, ale aj to, že krajina už patrí iným generáciám, ako je jeho a je potrebné, aby sa za situáciu v nej naučila niesť aj zodpovednosť. Na druhej strane neuškodí zopakovať ani to, že policajný prezident sa dlhodobo správa viac ako prezident, a nie iba policajný.
Dnes presne nevedno, čo a ako sa dialo a udialo medzi ministrom vnútra, prezidentkou, premiérom a vedením policajného zboru, ale už len z toho počtu zainteresovaných vidno, že sa nemohlo udiať nič dobré. Na dobro je ich jednoducho priveľa. A tak nezostáva nič iné ako ešte chvíľu počkať, kým ďalšie vysvetľovania, z ktorých už bude možné vyrobiť vecnú a nielen politickú mozaiku diania, neuzrú svetlo sveta. Zatiaľ to totiž a na základe vyjadrení všetkých troch zainteresovaných vyzerá tak, že odvolanie I. Šimka sa vlastne stalo nedopatrením či omylom. Iba sa akosi prihodilo.
Ale iba vyzerá – ľudovo povedané – pes je zakopaný inde. Nech už sú vyjadrenia, prezidentky, premiéra či exministra vnútra akokoľvek kostrbaté, zhodujú sa v jednom a základom: na stole mali buď alebo. Buď odíde I. Šimko alebo zhruba 20 policajtov vo vedúcich pozíciách. Prezidentka, ktorá má vládu pod kontrolou, keďže tej nevyslovil parlament dôveru, si vybrala policajtov a urobila tak ďalšiu chybu – policajtom totiž na jej základe – opäť ľudovo povedané – narastú krídla. Išlo totiž o principiálnu vec. Jeden z hlavných problémov pritom tkvie v tom, že následky uprednostnenia policajného prezidenta a spol. pred vlastným ministrom, sa síce ľudovo povedať dajú, ale už nie sú publikovateľné. Povedané konkrétne a presnejšie – prezidentka Z. Čaputová sa rozhodla uprednostniť povýšenie trestne stíhaného policajta (!!!), za ktoré sa v podstate uvedených zruba 20 policajtov postavilo, pred vlastným ministrom. A to už naozaj nie je dobré, ale skôr nebezpečné. A veľmi. Policajti majú pomáhať a chrániť, a nie určovať, kto bude ministrom vnútra a kto nie.
Bez ohľadu na uvedené, základným faktom zostáva, že k zlyhaniu prišlo.
Totiž opäť:
