Za Lehotského
Nedávne nezvolenie T. Lehotského (Za ľudí) do funkcie podpredsedu parlamentu má – ako obvykle – politický aj vecný rozmer.
Najskôr vo všeobecnosti. Nezvolením T. Lehotského sa v praxi opäť preukázal zmysel a oprávnenosť tajnej voľby v personálnych otázkach. Inými slovami, naozaj slobodné hlasovanie poslancov. Teda nie pod kuratelou ich politických strán, ktorých časť aj preto vždy, keď je to čo len trochu možné, presadzuje aj v personálnych otázkach verejnú voľbu. Dobre pritom vedia, že v podstate presadzujú partokraciu, a nie demokraciu – vo verejnej voľbe hlasovanie totiž poslancov kontrolujú, v tajnej ich kontrolovať nemôžu. A to ani pod fintou či rúškom toho, že vraj poslancov pri verejnej voľbe môžu kontrolovať voliči, ktorí im to už o pár rokov neskôr môžu spočítať v parlamentných voľbách.
Vidno to aj z politického rozmeru aktuálneho prípadu, keď každá koaličná strana tvrdí, že jej poslanci dohodu na zvolení T. Lehotského neporušili. Napriek tomu a ústavnej väčšine koaličných poslancov však do funkcie podpredsedu parlamentu nebol zvolený. Zo strany Za ľudí ide síce o značnú nepríjemnosť, faktom však je, že poslanci hlasovali tak ako sa hlasovať má – slobodne. Slovami ústavy – „podľa svojho svedomia a presvedčenia“. A teda nie viazaní straníckymi dohodami či príkazmi. Možno špekulovať o tom, ktorý zo zástupcov ľudu to bol alebo boli – motív mohli mať v každej strane, vrátane Za ľudí – ale o tom, že poslanci hlasovali tentoraz slobodne, sa špekulovať nedá: o tom zreteľne a nahlas hovorí výsledok. Aj preto, lebo stranícka disciplína v tajnej voľbe jednoducho nefunguje. Zhrnuté, podčiarknuté, opakované – verejná voľba neznamená kontrolu verejnosťou, ale politickými stranami, aby mohli kontrolovať či poslanci hlasujú v súlade s politickými dohodami ich šéfov. A neposlušných mohli trestať.
Nezvolenie T. Lehotského má, prirodzene, aj vecný rozmer. Z praktického hľadiska – aj šetrenia prostriedkami daňových poplatníkov – je výhodnejšie, ak by funkcia určená pre Za ľudí zostala neobsadená, keď Za ľudí už nebude. Presnejšie, keď bude bez poslaneckého klubu, čo nateraz a vďaka vnútrostraníckym konfliktom a sporom reálne hrozí. Bolo by nielen politicky nenáležité, ale aj smiešne, keby strana, ktorá nemá ani len poslanecký klub, mala zastúpenie vo vedení parlamentu reprezentované funkciou jeho podpredsedu. A pôžitkami, ktoré tejto funkcii prináležia.
Takže:
