Ústavná hanba
K ódam a rečiam, ktoré spustili ústavní činitelia pri príležitosti výročia schválenia Ústavy SR.
(Archívny text)
Biele je čierne, rozhodol ústavný súd a vyškrtol z textu Ústavy ustanovenia, články a vety, ktoré sa mu v nej nepáčili. Tak vyzerá sudcokracia. V istom zmysle štátny prevrat, keďže ide v podstate o nahradenie demokracie.
To, že tak ústavný súd urobil takpovediac vo vlastnej veci – vymazal bezpečnostné previerky spoľahlivosti sudcov, ktoré by sa mali viacerých z nich, vrátane predsedníčky súdu, týkať – môže byť síce zaujímavé, ale nie je vôbec rozhodujúce.
Rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom označil Ústavu za nesúladnú s Ústavou (!!!), má 115 strán. To však nič nemení na základnom odkaze, podľa ktorého si ústavný súd prisvojil a dal právo vyčiarknuť z Ústavy veci, ktoré sa mu v nej nepáčia. Inými slovami, že 7 nevolených, ale vymenovaných sudcov, nahrádza vôľu najmenej 90 volených reprezentantov ľudu – poslancov parlamentu.
Toto je hlavné posolstvo rozhodnutia Ústavného súdu: dnes sa mu nepáči jeden článok, časom sa mu začnú nepáčiť ďalšie a tak ich z Ústavy jednoducho vyškrtne alebo svojvoľne pozmení. Nič na tom nemení ani uvedených 115 strán, pomocou ktorých si súd naoktrojoval právo, ktoré mu v demokratickej spoločnosti ani neprináleží a ani nepatrí. Netreba ich ani čítať, postačí len samotné rozhodnutie, keďže na fakte – že ústavný súd si vzal to, čo si vziať nemohol – sa nič nemení ani nezmení.
Ani keby súd napísal vo svojom rozhodnutí tisíc strán, vyviniť sa z neoprávneného priameho zásahu do textu Ústavy nemôže a nedokáže.
Možno debatovať o tom, či Ústava má alebo nemá tzv. materiálne jadro a ak áno, ktoré články a ustanovenia v nej to sú. Možno debatovať o tom, či súd môže posudzovať ústavné zákony z hľadiska toho, či nie sú v rozpore s Ústavou. Ale nie je možné strpieť, aby nikým nevolený ústavný súd rozhodoval o tom, čo môže v Ústave byť a čo už nie.
A práve to súd urobil. Nerozlišoval medzi ústavným zákonom, ktorým sa mení a dopĺňa priamo Ústava a inými ústavnými zákonmi, napríklad o zmene hraníc, o rozpočtovej zodpovednosti, o skrátení volebného obdobia či o spolupráci parlamentu a vlády v záležitostiach EÚ. Je v nich rozdiel.
Aj preto, lebo podľa Ústavy je parlament „jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom“. Ústavný súd teraz rozhodol a ukázal, že jediným nie je, ale že je ním aj tento súd. Jednoducho si toto právo vzal a viaceré ustanovenia a články z Ústavy obratom svojvoľne vyškrtol.
Takáto uzurpácia moci súdom by nemala zostať v demokratickej spoločnosti bez odpovede:
na ťahu je preto parlament, jediný orgán s právomocou prijímať Ústavu a ústavné zákony a jediný, ktorý v tomto zmysle pochádza a reprezentuje vôľu ľudu. Aj preto, lebo ústavný súd nielen viaceré ustanovenia z Ústavy svojvoľne vyškrtol, ale zároveň aj prepísal iné. Napríklad, pred jeho rozhodnutím platilo, že „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Po jeho rozhodnutí to síce platí aj naďalej, ale s dôvetkom, že štátnu moc vykonáva aj Ústavný súd.
A to je vskutku nevídaná ústavná kreativita. Najmä z pohľadu, že ústavný súd má Ústavu a ústavnosť vo všeobecnosti chrániť a vykladať, nie przniť a prepisovať. A to si myslím, že je naozaj možné v Ústave nájsť a vidieť jej materiálne jadro a že ústavný súd z nej môže vyvodiť pre seba aj oprávnenie posudzovať súlad ústavných zákonov – okrem tých, ktoré menia a dopĺňajú samotnú Ústavu. Aj keď na druhej strane zároveň platí, že tí, ktorí ju v roku 1992 vypracovali, predložili a schválili, nemali ani poňatie, že v nej niečo také – materiálne jadro – existuje.
Faktom je, že týmto rozhodnutím ústavný súd a v tejto súvislosti uzatvoril prvú kapitolu novodobých dejín Slovenskej republiky. Ústavu, ktorá bola sfalšovaná a znásilnená krátko po jej schválení v parlamente, teraz sfalšoval a znásilnil ústavný súd. Kruh sa uzatvoril.
Priznať to, nie je žiadnou hanbou. Tou je, naopak, zotrvávanie na ústavnej kreativite. Ústavný súd v nej pokračuje, pričom najviditeľnejším príkladom je jeho nedávne rozhodnutie v otázke referenda, kedy opätovne prepísal ústavu. Tak, že štátna moc síce pochádza od občanov a môžu ju aj uplatniť priamo, ale iba vtedy, ak s tým bude vopred súhlasiť najmenej 90 poslancov parlamentu.
