Klamár
Minister Jaroslav Naď by už nemal byť ministrom.
Debata o tom, či minister môže alebo smie bez politických následkov klamať sa viedla na Slovensku už dávno, najmä počas vlád V. Mečiara. Do klamstiev sa zaplietol až tak, že napokon bol prinútený vyhlásiť, že ak predseda vlády klame, nesmie byť predsedom vlády. Aj keď sa traduje, že lož bola jeho pracovnou metódou, väčšinu lží V. Mečiar povedal preto, lebo rýchlejšie rozprával ako myslel.
Debata o používaní lži sa objavila opäť. Presnejšie, po zámernom klamstve ministra obrany Jaroslava Naďa v súvislosti s odovzdaním systému S-300 Ukrajine. Isto, politici vládnej koalície klamali už predtým, ale klamstvo ministra Jaroslava Naďa bolo takpovediac do očí bijúce aj preto, lebo sa ním sám chválil ako zámerne klamal.
„Klamal som,“ vyhlásil Jaroslav Naď v čase, kedy to už vedel každý. Dôvody, ktorými klamstvo obhajoval nie sú podstatné – nimi to podstatné iba chce iba zakryť, teda úmyselné klamstvo. Ako sa vraví – urobiť z núdze cnosť. Lenže minister nesmie klamať v žiadnom prípade. Nemusí hovoriť pravdu, môže zahmlievať koľko sa mu len ráči, môže používať formulku nekomentujem pri každej odpovedi, ale klamať jednoducho nesmie. Ani zámerne ani nezámerne. Bodka.
Neexistuje žiadny ušľachtilý cieľ, ktorý by úmyselné klamstvo ministra ospravedlnil. Ak pripustíme čo len na chvíľku opak, krajine si to opäť odskáče. Aj preto by minister Jaroslav Naď už nemal byť ministrom. Pričom platí, že ak klame čo i len jeden minister, klame celá vláda. Na čele s premiérom.
Zhrnuté a podčiarknuté – minister Jaroslav Naď klame ako hovorca prezidentky Z. Čaputovej v súvislosti s jej prejavom o Ukrajine a poslancom T. Valáškom.
