Blondína na Hrade
Áno, titulok je provokatívny.
Eufória časti spoločnosti, časti politických strán, časti mimovládnych organizácií a časti médií po zvolení Zuzany Čaputovej je pochopiteľná. Jej pridlhé trvanie však nielen môže byť, ale aj bude pre krajinu v konečnom dôsledku škodlivé. Ak si prezidentka Zuzana Čaputová chce naozaj získať väčšiu dôveru spoločnosti, než akú získala vo voľbách, bude nútená sa od uvedenej kričiacej menšiny viac odstrihnúť a osloviť aj inú – veľmi inú – časť spoločnosti: tú, ktorá ju do funkcie nevolila, nezvolila a ktorá má a rieši problémy úplne iného charakteru. Vrátane zápasu o základnú ľudskú dôstojnosť.
Istým spôsobom, ale naozaj iba v tomto, je Zuzana Čaputová akýmsi Kiskom v sukni: rovnako ako A. Kiska nastupuje do najvyššej verejnej funkcie bez reálnych politických skúseností, ako aj bez skúseností s politikmi. To sú pritom dve základné veci, ktoré bude pri výkone funkcie najviac potrebovať. Samozrejme, vytvorí si tím vlastných poradcov, ako to urobil aj A. Kiska, hoci tomu to teda veľmi nevyšlo.
Z. Čaputovú môže tešiť pochlebovanie až adorovanie kričiacej menšiny, napokon, sama z nej pochádza. Je to ľudské a ľudsky bude mať o to ťažšie sa od nej odstrihnúť. Ale je potrebné to urobiť, ak chce slúžiť v prospech celku, teda tak, ako verejný činiteľ slúžiť má. Každý deň by mala mať na zreteli, že ju volila iba štvrtina voličov a že jej pomoc potrebujú najmä tie zvyšné tri štvrtiny, ktoré ju nevolili. Dosiahla najnižší počet voličov v histórii priamych volieb prezidenta, čo je varovaním, hoci to, samozrejme, vôbec neznižuje jej legitimitu.
Pritom Z. Čaputová nastupuje aj do omnoho horšej politickej situácie, ako nastupoval jej predchodca A. Kiska pred piatimi rokmi. Netreba sa o tom rozpisovať, stačia tri slová: dobre už bolo. Ekonomicky, sociálne aj politicky. V takej situácii je a bude politika prezidenta kľúčovou záležitosťou. Či prezidentka Z. Čaputová na to má, zatiaľ nevedno.
Aj keď je faktom, že s reprezentáciou strany Smer-SD to vie: najskôr porazila v Pezinku rodinu Manovcov a teraz jej kandidáta M. Šefčoviča. Jedným dychom však treba povedať, že pritom nebola nikdy sama, tak, ako bude sama v paláci – Manovcov jej pomohli poraziť Pezinčania a M. Šefčoviča zase R. Mistrík spolu s OĽaNO, KDH a spol., teda hlavne Lunterov efekt, a zďaleka nie iba jej schopnosti. Tie sa v podstate ešte iba ukážu, keďže o pár týždňov, po zložení sľubu, už bude musieť prejsť od slov k činom.
Ako pri každých voľbách, aj pri týchto platí, že sú zrkadlom spoločnosti. Nie je to žiadne klišé, ale reálny fakt. Možno teda konštatovať – ak pre túto chvíľu prijmeme rétoriku kričiacej menšiny – že rok po vražde dvoch mladých ľudí zrkadlo hovorí, že tzv. slušní ľudia tvoria jej štvrtinu, ostatní tri štvrtiny. Tzv. dobro je v štvrtine spoločnosti, zlo vo zvyšku. To, že ani téma spravodlivosti, s ktorou prišla Z. Čaputová do kampane, nedokázala osloviť väčšinu voličov, odráža zrkadlo rovnako pravdivo. Odhliadnuc od toho, že reči o unesenom a mafiánskom štáte, ako aj ďalších podobných nezmysloch, ktoré dlhodobo šírila kričiaca menšina za výdatného prispenia prezidenta A. Kisku, sa ukázali vo voľbách ako ozajstné bludy. Ak by to tak bolo, Z. Čaputová by nebola do funkcie prezidentky zvolená.
Lenže – návrat do reálu – to tak nie je. Delenie ľudí na slušných a neslušných, rovnako ako kategórie dobra a zla slúžia iba ako marketingové skratky. Tým by sa však mala prezidentka vyhýbať, nie ich podporovať a tobôž používať. Teda ak chce slúžiť celej krajine a nie iba posluhovať jej navonok hlučnejšej časti.
Bude to znieť paradoxne, smiešne, nehorázne a ešte aj všelijako inak, ale jedna zo základných otázok, na ktoré by si mala Z. Čaputová čo najskôr odpovedať, znie:
