Jednoducho komplot
Keď sa rúbe les, lietajú triesky a keď sa tne do ústavy, lietajú jej články kade-tade. Práve sa stalo.
Reč prezidentky Z. Čaputovej, v ktorej vyzvala premiéra I. Matoviča, aby podal demisiu, je zatiaľ na vrchu politického komplotu, ktorý vyvolal – ako obvykle, keď je súčasťou vlády – R. Sulík.
„Je nevyhnutné, aby premiér svojou demisiou umožnil uzavretie dohody koaličných partnerov na rekonštrukcii vlády,“ vyhlásila hlava štátu. Je to síce čudná formulácia, keďže z koalície zatiaľ nikto oficiálne nevystúpil a zostáva v nej aj hnutie I. Matoviča, ale v poriadku: každý vie, čo tým myslela, aj o čo jej ide. O pád vlády. Lebo ak podá demisiu premiér, padá celá vláda. A moc prechádza do rúk prezidentky. Tým nie je povedané, že aj chce vládnuť, ale mohla by a nikto jej v tom po podaní demisie premiérom I. Matovičom nemôže a ani nedokáže zabrániť. Poznámka pod čiarou znie, že I. Matovič má zároveň buď zabudnúť na post vicepremiéra rýchlejšie, ako na tento nápad vôbec prišiel. Alebo dúfať, že v novej vláde bude iba z milosti prezidentky, ale nie už na základe výsledkov volieb.
Prezidentka Z. Čaputová tak priamo zasiahla do politických záležitostí, ktorú rozohrala SaS. Namiesto toho, aby z koalície odišla, snaží sa – spolu so stranou Za ľudí, ktorú do tejto hry vtiahla – premiešať výsledky volieb a robiť personálnu politiku v hnutí, ktoré má samo dvojnásobný počet poslancov, ako obe dokopy. Zdá sa, že na výsledkoch volieb už nezáleží a to nie je dobrý ani pekný signál ani teraz a ani do budúcnosti. Prezidentka Z. Čaputová sa totiž citovaným vyhlásením postavila oficiálne a verejne a na stranu dvoch koaličných strán a ďalšie dve odsunula bokom.
Isto, situácia nie je vôbec príjemná a nikto nepochybuje o tom, že ju treba riešiť. Malo by sa tak ale robiť v rámci pravidiel. Právomoci jednotlivých aktérov sú dané, či už ide o hlavu štátu, premiéra, vládu alebo parlament. Koaličné a zákulisné dohody sú iná vec, keďže sú vymáhateľné iba politicky a sú záväzné iba pre tých, ktorí sa na nich dohodnú. Hlava štátu má riešiť problémy krajiny, a nie škriepky straníkov a ich partikulárne mocenské záujmy.
Samozrejme, ani hlave štátu nie je zrejme vôbec príjemné, že musí chodiť každý deň do práce, aby prijímala demisie ministrov. To, kedy a či vôbec ich prijme, však záleží iba od nej: jedno je podať demisiu – čo žiadalo hnutie I. Matoviča a čo sa aj napĺňa – a iné ju aj prijať. Obzvlášť, keď aj vrabce na streche čvirikajú, že ich bude zakrátko menovať do tých istých funkcií. Lebo nielen premiér I. Matovič musí padnúť, ale jeho hnutie musí v koalícii aj naďalej zostať – rovnako ako hnutie Sme rodina, SaS a Za ľudí. Tak totiž znie celý odkaz a príkaz prezidentky Z. Čaputovej ich poslaneckým klubom.
Po vyhlásení hlavy štátu záleží na jednote až 53-členného poslaneckého klubu hnutia I. Matoviča, či ho vo funkcii premiéra podrží alebo opustí. I. Matovič je vo funkcii premiéra politický omyl a keď sa ho hnutie rozhodne z nej odvolať – alebo z nej odíde s hanbou sám – nemožno povedať ani f. Lenže doteraz to hnutie nepovedalo ani neurobilo, hovoria to iba iní a v paláci sa evidentne spoliehajú na to, že hnutie I. Matoviča opustí – napokon, aké si vybudoval, také aj má.
To, čo sa práve deje, je desivé práve v tom, že namiesto víťaza volieb zostavuje koalíciu prezidentka. Bezpodmienečne trvá na štvorkoalícii, ale bez predsedu víťazného hnutia, pričom sa stavia na stranu tých, ktorí diktujú podmienky. A to sú dve vôbec najslabšie parlamentné strany, veď ešte aj koalícia PS/Spolu, ktorá sa do parlamentu nedostala, dostala od voličov viac hlasov ako ich dostali SaS a Za ľudí. Je to nielen mimo akýchkoľvek písaných aj nepísaných pravidiel, ale tiež základnej politickej kultúry a elegancie.
Uvedené, samozrejme, vôbec neznamená, že hlava štátu nemôže vysloviť svoj názor, ale iba to, že aj v politike sú spôsoby dôležité. A že volebné výsledky majú platiť bez ingerencie hlavy štátu. Premiér ani vláda sa predsa nezodpovedajú za svoju činnosť prezidentke Z. Čaputovej, ale parlamentu a ten voličom. Parlament je zároveň tým politickým telesom, na pôde ktorého sa môžu a majú riešiť problémy vlády a je zároveň jediný, kto má právo a povinnosť v rámci ústavy robiť vo vláde aj personálnu politiku – ak sa mu niektorý člen vlády, premiér alebo vláda ako celok nepáči, vysloví im nedôveru. Tak to kedysi urobil prezident M. Kováč, ktorý sa neschovával za múrmi paláca, ale prišiel do parlamentu, aby poslancom tvárou v tvár a rovno do očí povedal dôvody, pre ktoré si ako hlava štátu myslí, že V. Mečiar a jeho HZDS už škodí krajine.
Prezidentka Z. Čaputová si však zvolila iný spôsob ako M. Kováč a pri porovnaní s ostatnými prezidentmi to dala skôr na prezidenta I. Gašparoviča, keď premiérovi I. Matovičovi to povedala rovnako ako on premiérke I. Radičovej: „Nezavadzajte tu!“ Kým bývalá hlava štátu za to zožala kritiku, súčasná žne potlesk. Ide však o značné poníženie nie I. Matoviča, ale celého parlamentu: poslancov, ktorí reprezentujú voličov.
Zhrnuté a podčiarknuté:
