Keď čumí aj spravodlivosť
Aj keď M. Jankovská ochorela, spravodlivosť by chorá byť nemala.
Každý vie, že spravodlivosť má byť slepá, a nie hluchá. Že má byť rýchla, a nie pomalá. Že má byť nielen uskutočňovaná, ale má sa takou aj javiť. Nič z uvedeného však neplatí v súvislosti s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu spravodlivosti M. Jankovskou.
Mandát sudkyne si uplatnila predčasne a v rozpore so zákonom, čo však nie je ani tak jej chyba, ako chyba predsedu Krajského súdu v hlavnom meste, ktorý to pripustil a ktorý je ešte stále predsedom. Z vôle ministra spravodlivosti G. Gála, ktorý tak za predčasný návrat M. Jankovskej do talára prevzal osobnú zodpovednosť.
Čudný postup minister spravodlivosti G. Gál zvolil aj v prípade odmietania podať návrh na disciplinárne konanie dvoch sudkýň, z ktorých jedna je M. Jankovská. Minister návrh predložil vyšetrovateľom, aby vraj neprišlo k zmareniu trestného konania, keďže návrh na disciplinárne konanie vraj môže byť v niektorých bodoch s ním totožný. A keď by sa disciplinárne konanie právoplatne skončilo potrestaním sudkyne, mohlo by to vraj viesť k zmareniu ďalšieho postupu voči nemu podľa Trestného poriadku. Lebo nemožno potrestať jednu osobu dva krát v tej istej veci.
Isto, takáto situácia, keď má na sudkyňu zamierený hľadáčik aj minister a tiež polícia môže nastať. Avšak, zákon s ňou aj počíta – umožňuje v takom prípade totiž disciplinárne konanie prerušiť. Napríklad preto, lebo sa proti dotknutej osobe začalo viesť trestné konanie. Alebo, keď sa disciplinárny senát domnieva, že môže ísť o trestný čin – konanie preruší a vec postúpi orgánom činným v trestnom konaní. Je pritom azda dôležité, že disciplinárny senát tak musí urobiť, a nie, že tak iba môže urobiť.
Jednoducho povedané: