Kým rozhodne súd
Spoliehať sa na dobrovoľnosť straníkov, že si pod sebou podpília konár blahobytnosti je z ríše fantázie.
Ústavný súd už dostal návrh na posúdenie, či predmet referenda s otázkou o predčasných voľbách je alebo nie je v súlade s ústavou. Návrh podala prezidentka Z. Čaputová, ktorá má pochybnosti o tom, či takéto referendum je v súlade s ústavou. Hlave štátu podľa jej vyjadrenia nie je jasné, či je referendum v súlade s ústavou a ani to, ako sa má naložiť s platným výsledkom referenda, presnejšie, či ho má alebo nemá potvrdiť ešte aj parlament. Ústavný súd by mal rozhodnúť do 60 dní, takže každý sa bude môcť dozvedieť, či v krajine, ktorá sa navonok hrdí, že je demokratickým a právnym štátom, vládne ľud alebo ktosi iný.
Politický zápas medzi jednotlivými straníckymi aktérmi sa rozbehol už dávnejšie, krátko po začatí petičnej akcie za vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Netreba si ho veľmi všímať, pretože ak má byť jedným z hlavných argumentov proti referendu aj vyjadrenie ministersky spravodlivosti M. Kolíkovej (Za ľudí), že otázka o predčasných voľbách „je v rozpore s princípmi právneho štátu,“1 možno vo všetkej slušnosti povedať, že ide o zavádzanie. Nehodné ministerky spravodlivosti aj preto, lebo ním v podstate tvrdí, že „v rozpore s princípmi právneho štátu“ je napríklad aj článok ústavy, ktorý hovorí o možnosti – ba dokonca v jednom prípade rovno o povinnosti – hlavy štátu rozpustiť parlament. Pričom rozpustenie parlamentu má automaticky za následok aj konanie predčasných volieb.2
Moc a veľa
Pri debate o referende neuškodí vrátiť sa na začiatok, presnejšie do obdobia, kedy na Slovensku vôbec vznikala demokracia a následne aj slovenská ústava. Aj preto, lebo nie je samozrejmosťou, že v základnom zákone sa musia články o referende nachádzať. Nemusia. Ale keď sa už v ústave nachádzajú, malo by sa podľa nich s nimi tiež zaobchádzať. Pričom hlavným kritériom zostáva – ako obvykle – zdravý rozum, a nie právna ekvilibristika či žonglovanie s paragrafmi.
Našťastie, niet žiadnych pochybností aspoň o tom, že platný výsledok referenda je právne záväzný. Je to tiež v zmysle ústavy, podľa ktorej „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“.3 Dôležitý je výraz „alebo“ keďže znamená iba jedno – buď rozhodujú poslanci alebo voliči. Inými slovami, nerozhodujú a ani nemôžu rozhodovať spolu, ale iba osve – buď jedni alebo druhí. Výnimkou sú prípady, keď sa samotní voliči rozhodnú inak: napríklad keď je v referende položená otázka spôsobom: „Súhlasíte s tým, aby NR SR prijala zákon… Ste za to, aby poslanci NR SR prijali zákon…“, resp. ide o otázku, ktorá je položená tak, že každému je hneď jasná aj požiadavka na spoluprácu parlamentu. Teda tak, ako tomu bolo napríklad v prípade referenda organizovanom SaS (v roku 2010) alebo o predčasných voľbách (v roku 2004). Účastníci referenda o tom vedia, čiže ak odpovedajú „áno,“ vedia, že nerozhodujú priamo, ale že poslancom iba odkazujú, aby podľa ich vôle konali. Samozrejme, s vedomím, že poslancov k tomu nemôžu nijako prinútiť, keďže tí „mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“.4 Ani od voličov – ich pokyn splniť môžu, ale tiež nemusia.
To však nie je aktuálny prípad. Položenou otázkou „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vykonali do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda?“5 je evidentné, že voliči chcú rozhodnúť priamo, teda bez účasti či pomoci poslancov. O žiadnu pomoc či spoluprácu ich nežiadajú, ale chcú rozhodnúť sami, čo im ústava umožňuje. Napriek tomu sa ozývajú hlasy politikov, že sami rozhodnúť nemôžu a že sa bez poslancov nezaobídu. „Ak moc poslanca NR SR pochádza z ľudu, ľud má aj právo povedať mu, že si ho viac na stoličke neželá, a požiadať ho, aby si dobrovoľne ústavným zákonom skrátil volebné obdobie,“ vyhlásil napríklad P. Pellegrini (Hlas-SD).6 Odhliadnuc od toho, že parlament takúto právomoc nemá a ani mu z ničoho nevyplýva – prípad z Česka môže byť aj dôkazom – spoliehať sa na dobrovoľnosť straníkov, že si pod sebou podpília konár blahobytnosti je vskutku z ríše fantázie. Dôležitejšie však je, že v takom prípade by referendum bolo úplne zbytočné a hlavným dôvodom pritom je, že voliči by nerozhodli, ale ponechali by rozhodnutie na poslancov. Také referendum, v ktorom ľud nerozhoduje, ale ponecháva rozhodnutie na poslancov, je iba na jedno – na nič. V podstate by nešlo ani o referendum, ale viac o prieskum verejnej mienky. Mimoriadne nákladný. Plebiscit, teda hlasovanie ľudu bez právnych záväzkov. Podobne, ako tomu bolo pri referende o vstupe Slovenska do EÚ: nielenže bolo zmanipulované, ale vstup do EÚ sa ani nemohol uskutočniť na jeho základe, keďže takú právomoc mal a má podľa ústavy iba parlament.7 Argument, že vo vtedajšej eufórii to bolo takmer každému jedno neobstojí, ale v súvislosti s referendom za pripomenutie stojí.
Väčšina a menšina
Akokoľvek, v ústave nijako nemožno nájsť právomoc parlamentu o prijatom návrhu v referende rozhodovať, meniť ho alebo inak s ním narábať. Pokiaľ teda – ako už bolo uvedené – sa referendum nepýta na to, či sú voliči za to, aby parlament schválil taký alebo onaký zákon. Parlament má v súvislosti s referendom iba jedinú právomoc – môže zmeniť alebo zrušiť jeho výsledok a to po troch rokoch a ústavným zákonom.8 Znie to síce čudne, ale také to aj je – parlament po troch rokoch môže ústavným zákonom ľud, od ktorého pochádza štátna moc a jeho vôľu vyjadrenú v platnom referende, zrušiť. Tak priďaleko však situácia ešte nie je.
Nie je to síce to isté, ale veľmi podobné: ak je možné už uvedeným ľudovým hlasovaním – 50 percent + 1 hlas – zbaviť funkcie prezidenta republiky, niet relevantného dôvodu, aby za rovnakých podmienok – 50 percent + 1 hlas – nemohol ľud zbaviť funkcie aj poslancov.9 Čím je zároveň zodpovedaná aj otázka, kto má strážiť poslancov: nuž nemôže to robiť nikto iný ako tí, ktorí im funkcie a moc prepožičali. Rozhodne nie ich kolegovia, čo je na Slovensku všeobecne známe od prípadu F. Gauliedera. Inými slovami, ak nad prezidentom republiky visí hrozba odvolania z funkcie, rovnaká má visieť aj nad poslancami. Je to férové a okrem iného to môže prispieť aj k ich pokore voči tým, od ktorých ich moc pochádza. Kto dôveru dáva, má mať právo za stanovených pravidiel a podmienok ju aj vziať späť a odovzdať ju nanovo. Ak tak môže robiť väčšina poslancov voči vláde, môže tak urobiť aj väčšina voličov voči poslancom. Aj to je férové, hoci väčšina poslancov sa nájde oveľa skôr, ako väčšina voličov.
Na kruciálnu otázku, ako naložiť s platným výsledkom referenda s otázkou, aká bola v roku 2021 položená v petícii za jeho vyhlásenie, dávajú odpoveď aj napísané pravidlá: Návrhy prijaté v referende vyhlási NR SR rovnako ako zákon.10 Čiže v Zbierke zákonov. Váhanie, kto do nej má návrhy poslať, nie sú namieste, keďže ide o tú istú osobu, ktorá zabezpečuje aj vyhlasovanie zákonov – predsedu parlamentu. Napokon, túto právomoc má priamo zapísanú v zákone: „Predseda NR SR zabezpečuje vyhlasovanie zákonov národnej rady a návrhov prijatých v referende.“11 Iba pre úplnosť, predseda parlamentu tak robí formou rozhodnutia.
Zabŕdať do rôznych sporov právnikov či právnych expertov a ich kľučiek ale veľmi netreba. Ich súboj zrejme ukončí ústavný súd a zhoda bude opäť zrejme v tom, že aký ortieľ súd vynesie, taký bude vzatý aj na vedomie. Ústavný súd je pritom tiež vybavený značnou ústavnou kreativitou – nie je to tak dávno, čo dokázal nájsť v ústave to, čo do nej ústavodarca nedal a naopak, z ústavy vyškrtol to, čo do nej ústavodarca dal. Faktom je, že ústavní sudcovia sa odvtedy síce už vymenili, ale šrám na ústavnom súde ako inštitúcii zatiaľ nezmazali.
Hlasovanie nohami
V súvislosti s predmetom aktuálneho referenda ústavný súd nebude rozhodovať o tom či hentom článku alebo paragrafe, ale o kvalite slovenskej demokracie: či v nej naozaj ide o vládu ľudu, pre ľud a v jeho prospech alebo o niečo iné. A či väčšina – 50 percent plus 1 volič, čo je podmienka platnosti referenda aj ľudového hlasovania – je naozaj väčšina, ktorá rozhoduje alebo musí strpieť a podriadiť sa menšine. Pričom dosiahnuť požadovanú väčšinu nie je vôbec ľahké, ba veľmi ťažké, keďže okrem iného v referende možno hlasovať aj nohami – teda spôsobom, že sa počíta aj taký hlas voliča, ktorý sa na hlasovaní vôbec nezúčastní. Na rozdiel od volieb.
Je očividné, že nielen demokracia, ale aj právo sú živé veci. Možno to povedať aj tak, že sú ohybné. Ako sa ohýba demokracia, vidno denno-denne. Ako sa ohýba právo, vidno azda najlepšie z vyjadrenia ústavného súdu spred troch rokov, keď objavil teóriu tzv. živej ústavy, resp. evolutívneho výkladu ústavy a vyhlásil, že pomocou nich „dochádza k zmene právnych noriem aj bez zmeny právneho textu“. A teóriu hneď aj uplatnil v praxi.
No. Je jasné, že straníkom – a iní sa do parlamentu ani nedostanú – by sa veľmi páčilo, ak by miesto v ňom mali po celé štyri roky vyárendované. Nech sa deje, čo sa deje. Lenže v demokracii to tak fungovať nemôže a ani nefunguje, pričom vždy je lepšie umožniť postupovať ľudu evolučne, ako revolučne. Ústava to síce tak rukolapne a ľudovo nehovorí, ale zdravý rozum áno. Aj preto, lebo 50 percent + 1 volič je naozaj väčšina. Aj preto, lebo keď nevládne ľud, vládne naozaj ktosi iný.
Iné je dôležitejšie a tým je, že ak ústavný súd povie, že ani referendum – teda väčšina voličov – nemôže vyvolať predčasné voľby, jedným dychom povie, že povoľuje zaviesť v krajine tyraniu a diktatúru. Totalitu. Ak súd dá do rúk poslancom istotu zotrvať vo funkcii počas celého volebného obdobia, hoci by – ľudovo povedané aj traktory z neba padali – je totiž len otázka času, kedy s takouto istotou začnú narábať. Samozrejme, vo vlastný prospech, a nie v prospech krajiny.
