Škoda školstva
V záplave iných udalostí takmer zaniklo, že ministerka školstva M. Lubyová bola nútená vypiť kalich horkosti jej funkcie do dna. Návrh na vyslovenie nedôvery v parlamente je totiž vážnejším aktom, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Hoci už v okamihu jeho podania bolo zrejmé, že vo funkcii ostane, pretože parlamentná matematika naozaj nepustí a odvolanie z funkcie člena vlády je politicky neprípustné.
Akokoľvek sa dnes môže ministerka hrdiť tým, že za jej odvolanie z funkcie hlasovalo iba 43 poslancov, neznamená to, že zvyšok parlamentu je s jej prácou spokojný. Vo funkcii ju držia najmä z politických dôvodov, na základe politických dohôd, a nie preto, lebo školstvo by sa pod jej vedením výrazne zlepšilo alebo, že sa s finančnými prostriedkami zaobchádza výrazne lepšie, ako za jej predchodcu vo funkcii.
M. Lubyová nastupovala do funkcie ministerky s podporou takmer všetkých. Predseda SNS, ktorá ju do funkcie nominovala vtedy vyhlásil, že sa snažil nájsť človeka, ktorý „dokáže skĺbiť aj tretí sektor aj názory opozície, aj tejto vládnej koalície.“ A tak to vtedy aj vyzeralo, proti jej vymenovaniu nezaznel žiadny relevantný hlas, či už zo strany SAV, organizácií a združení venujúcich sa školstvu, ale ani od mimovládnych strán. Napríklad, poslankyne V. Remišová či A. Pčolinská považovali návrh SNS na jej vymenovanie do funkcie „za dobrú voľbu,“ i keď k tomu hneď pridali stranícky nádych, že iba v takom prípade, keď bude rezort skutočne riadiť ona, a nie osoby v pozadí.
Po roku a niekoľko ďalších mesiacov od nástupu M. Lubyovej do funkcie ministerky školstva je takmer všetko inak:
