O dobrákovi Mikulcovi
R. Mikulec môže byť „dobrák“, je však zrejmé, že nemôže byť dobrým ministrom vnútra.
Nikto čo len so štipkou zdravého rozumu nemohol a ani nepredpokladal, že návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra R. Mikulcovi v parlamente bude úspešný. Napriek tomu, že je každému čo len so štipkou zdravého rozumu jasné, že R. Mikulec by ministrom vnútra nemal zostať. Pretože v tejto funkcii opakovane zlyhal, zlyháva a bude zlyhávať dovtedy, kým v nej bude.
To nie je ani ohováranie, ani kritika, ale konštatovanie. Podobné konštatovaniu, že štát na hraniciach s Ukrajinou zlyhal a zobudil sa až po zhruba troch týždňoch, keď dobrovoľníci a samosprávy už mleli z posledného. Hoci vláda vedela vopred, že hraničné priechody s Ukrajinou budú pod náporom tzv. odídencov, na situáciu sa vôbec nepripravila, ale ju výrazne podcenila. Dokazuje to aj vyjadrenie ministra obrany J. Naďa: „V posledných týždňoch pred útokom sme vedeli na hodinu, čo sa bude diať.“ A nič na tom nemení ani neskoršie vyhlásenie premiéra E. Hegera: „Treba si uvedomiť, že všetko, čo sa deje, koordinuje štát, to sa nedeje samo“. Ak to však naozaj koordinoval štát, potom sa mu to podarilo veľmi dobre utajiť aj pokaziť. Napokon, vláda situáciu nezvláda dodnes a iba sa tak snaží tváriť: problém s odídencami totiž je a bude omnoho väčší aj hlbší, hoci vláde to zrejme nedochádza.
Nečudo, že to potom nedochádza ani ministrovi vnútra. Nejde pritom o nákup stanov, postelí a matracov, nejde ani o faktické potvrdenie toho, že na východe Slovenska nič nie je, a preto tam treba dovážať stravu z Bratislavy. Vyznieva síce smiešne, keď vláda vedela na hodinu čo sa bude diať, ale aj tak sa dostala pod časový tlak, a preto so súkromnou firmou musela rokovať v priamom konaní, ale o to tiež nejde. Ba dokonca nejde ani o prepojenie medzi firmou, sprostredkovateľom a hnutím OĽaNO, to všetko sú takpovediac podružné záležitosti.
Hlavné a skutočné problémy sú hneď tri:
