O pláne obnovy
Treba uznať, že skupine opozičných poslancov sa tentoraz vydaril ich politický úder smerovaný na vládnu koalíciu – predložením návrhu stanoviska k vypracovaniu národného plánu obnovy z nástroja Nex Generation. Vládna koalícia totiž aj napriek tomu, že v parlamente návrh opozície odmietla schváliť, je nútená na neho reagovať, iné východisko zo situácie jednoducho nemá. Teda ak nechce, aby sa stanovisko skupiny opozičných poslancov stalo stanoviskom celej krajiny a vláda v ňom hrala iba druhé husle.
Nestalo sa pritom nič iné ako to, že predkladatelia stanoviska umne využili ústavný zákon o spolupráci parlamentu s vládou v záležitostiach EÚ. V krátkosti a v tejto súvislosti: zákon udeľuje právomoc okrem vlády aj najmenej pätine poslancov požiadať NR SR o schválenie stanoviska. Ak NR SR návrh neschváli – a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko – člen vlády je viazaný týmto návrhom, pričom platí, že NR SR tak musí urobiť do dvoch týždňov od predloženia návrhu, teda do 1. októbra. Na veci v tomto prípade nič nemení ani to, že vládna koalícia uplatnila obvyklú barličku každej vládnej koalície a neschválila program schôdze parlamentu, keďže ústavný zákon hovorí jednoznačne, nespochybniteľne a aj veľmi zreteľne: „Ak sa NR SR nevyjadrí k návrhu stanoviska SR do dvoch týždňov od jeho predloženia alebo ak NR SR neschváli návrh stanoviska SR a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko, člen vlády je viazaný návrhom stanoviska Slovenskej republiky.“
Hoci výkladov uvedeného môže byť viacero, isté je, že žiadny člen vlády nechce byť viazaný stanoviskom opozície. Tejto vlády, tejto opozície a jej návrhu stanoviska obzvlášť. Takže či chce alebo nechce, vládna koalícia musí na opozičný ťah reagovať a to v uvedenej lehote.
Mimochodom:
