O straníckych rošádach II
Súčasná situácia nie je koaličná ani vládna kríza, ale spôsob práce.
Podľa zverejnených informácií sa majú zajtra stretnúť premiér E. Heger s predsedom SaS R. Sulíkom, aby sa pri večeri porozprávali. To je fajn, hoci na záchranu súčasnej vládnej koalície je zrejme už neskoro, ale predsa je len dobré a potrebné, aby sa lídri parlamentných strán vzájomne rozprávali. A ešte lepšie by bolo, ak by sa pritom aj počúvali.
Pozitívnym signálom môže byť, že R. Sulík nepozval premiéra k sebe domov na gnocchi – malo by to totiž znamenať, že ďalší premiér tejto koalície už na základe politického vydierania nepadne tak, ako sa to prihodilo I. Matovičovi zhruba rok po voľbách. Ale keďže politika na Slovensku nefunguje na základe pravidiel, ale kreativity, predpokladať sa už nedá naozaj nič a možno v nej iba hádať. Niekedy to vyjde, inokedy nie.
Napriek tomu sú niektoré fakty jasné a nepopierateľné. Napríklad, že SaS síce oficiálne a verejne oznámila, že už vypovedala Koaličnú dohodu – a že už opustila vládnu koalíciu – ale k stoličkám, získaným na základe rovnakej dohody, zostávajú jej nominanti stále prilepení. Tu azda najlepšie vidieť, aký obrat v slovenskej politike nastal a kam sa posunula – keď totiž podobnú dohodu vypovedalo KDH v roku 2006, súčasne jeho nominanti opustili funkcie vo vláde – vrátane štátnych tajomníkov – a tiež v parlamente.
To však už zostane asi iba v spomienkach, presnejšie, tie časy, kedy politici robili politiku. Politikov nahradili straníci, ktorí robia iba stranícku politiku, takže sa v podstate netreba ani veľmi čudovať, že to potom tak aj v krajine vyzerá – základné a nielen politické hodnoty sú nanič. To je zároveň prvým z piatich hlavných dôvodov, prečo netreba mať od summitu Heger-Sulík žiadne veľké o čakávania.
Druhým je to, že SaS sa cíti byť dnes silnejšia viac ako bola po voľbách. Jej poslanecký klub má momentálne 19 poslancov, hoci vo voľbách ich získal iba 13 – zvyšok získal zákulisnými machináciami, nie vo volebnej súťaži. SaS teda chce a žiada novú Koaličnú dohodu, ktorá by reflektovala súčasný stav jej poslancov, nie volebný. Pričom žiada odchod víťaza volieb I. Matoviča – toho, čo v nich porazil R. Fica aj P. Pellegriniho naraz. SaS vie, že je to nereálne a tak možno opätovne iba konštatovať, že sa chce zo situácie vyviniť. A rovnako aj to, že sa jej to nepodarí – jej stranícky odhad totiž nevychádza z reálnych faktov, ale nereálnych predstáv.
Tretím dôvodom je premiér E. Heger. Pri všetkej úcte, E. Heger nie je premiérom pre svoje politické schopnosti, ale preto, lebo I. Matovič chcel byť po odchode z premiérskeho postu ministrom financií. Ak by si vybral kreslo ministra kultúry, premiérkou mohla byť N. Milanová. Z politického hľadiska E. Heger vlastne okrem I. Matoviča nemá nič – nemá stranu, nemá rešpekt, schopnosti ani autoritu. To nie je kritika ani výčitka, ale hodnotiaci úsudok.
Štvrtým dôvodom, prečo k výraznému posunu nemôže prísť je to, že obaja účastníci stretnutia sa vmanévrovali do pozície, ktorej sa politici vyhýbajú ako čert krížu – jeden z nich už musí prehrať, kompromis sa vzhľadom na ich suverénne, oficiálne a opakované vyjadrenia nedá dosiahnuť bez straty kvetinky.
A napokon, piatym dôvodom:
