O žetónoch
Stabilita poslaneckých klubov koalície je pre vládnutie hneď druhým najdôležitejším elementom.
Politické rokovania o zostavení vládnej koalície nielen pokračujú, ale sa aj chýlia ku koncu a o pár dní už bude známy aj výsledok. Je prirodzené, že niekto s ním bude spokojný, a iný nie.
Čeriť politické vody sa zatiaľ snaží hlavne PS, ktoré nie je spokojné s tým, ako rozhodli voliči, keď uprednostnili Smer-SD pred Progresívnym Slovenskom. PS sa síce chváli tým, že dostalo vo voľbách viac ako pol miliónov hlasov, faktom však je aj to, že viac ako pol miliónov hlasov v nich dostal pomocou prednostných hlasov aj R. Fico. Inými slovami, jeho osobný politický výtlak bol rovnaký ako výtlak celého PS. Tak rozhodli voliči.
PS sa hrnie do vlády a mylne sa pritom domnieva, že vládnuť s Hlasom-SD, KDH a SaS aj bez problémov dokáže. Pritom ide o značne nestabilnú stranu, keďže drží aj neobyčajný stranícky rekord – ako jediná si dokázala za štyri roky zvoliť štyroch predsedov a troch odvolať. M. Šimečka síce ponúkol P. Pellegrinimu aj kreslo premiéra, aby ho do koalície s ním nalákal, lenže ponúka to, čo vôbec nemá a také sa ponúka naozaj ľahko. Navyše, dokázal sa už verejne rozhádať s R. Sulíkom, ktorý mu radí, aby Hlasu-SD ponúkol okrem postu premiéra a iných ministerstiev aj kreslo ministra vnútra. Nevedno preto, čo posľubuje KDH, bez ktorého však taktiež nedokáže žiadnu koalíciu zostaviť, aj keby – teoreticky – Hlas-SD na štvorkoalíciu prikývol. Už len z uvedeného zreteľne vyplýva, že pri všetkej úcte k funkcii poslanca M. Šimečka nie je politik, ale javí sa skôr ako politický učeň. A keď niekto vraví, že veď je podpredsedom Európskeho parlamentu, potom to, ako sa v EP robí politika, jednoducho buď nevie alebo úmyselne zavádza.
Pri zostavovaní koalície je, samozrejme, dôležitý aj program jednotlivých strán, či už ide napríklad aj o body z Národnej petície za zmenu P. Pellegriniho. Alebo verejný prísľub SaS, že vstúpi iba do takej vlády, ktorá najneskôr na druhej schôdzi parlamentu presadí návrh zákona pre LGBTI+ ľudí, ktorý SaS pripraví a navrhne tak, aby bol moderný a zodpovedal 21. storočiu. Dôležitejšie je však iné, hoci sa o tom nahlas nehovorí. A síce to, ako si dokáže vládna koalícia politicky kryť chrbát v parlamente, aby sa v ňom počas volebného obdobia nenašla väčšina poslancov, ktorá by vláde vyslovila nedôveru. Z hľadiska údajného možného vzniku dvoch koalícií – rýdzo teoretického – tak vidno diametrálny rozdiel aj z tohto uhla pohľadu.
Inými slovami, je dôležité, kto bude v opozícii, keď bude vládnuť Smer-SD, Hlas-SD a SNS a kto, keď bude vládnuť PS, Hlas-SD, KDH a SaS. A vôbec nejde iba o to, že R. Sulík povalí každú vládu, v ktorej je SaS členom – hoci expremiéri I. Radičová, I. Matovič či E. Heger by o tom vedeli naozaj dlho rozprávať. Ide o to, že stále platí poučka, podľa ktorej vládnu koalíciu môže a dokáže poraziť iba tá istá vládna koalícia a nikto iný. Tak, ako sa to stalo naposledy práve v minulom volebnom období, kedy I. Matovič vyhral voľby, s 95-timi poslancami za chrbtom mohol všetko, ale zmohol sa iba na vládu, ktorá padla už po prvom roku. A jeho koalícia s SaS, Sme rodina a Za ľudí sa rozsypala po roku druhom.
Zhrnuté a podčiarknuté:
