Po voľbách
Prvé výsledky komunálnych volieb hovoria celkom jasnou rečou: potvrdzuje na prirodzený – pre niekoho aj mimoriadne pomalý – odchod Smeru-SD z politickej scény. Tentoraz na úrovni, ktorá už bližšie k voličom ani nemôže byť.
Ak najsilnejšia politická strana v krajine nemá ani len jedného oficiálneho šéfa krajského mesta, je to vysvedčenie, o ktorom netreba zdĺhavo hovoriť. Hovorí totiž samo za seba. Navyše ide o stranu, ktorá nemá ani priamu, ba ani nepriamu konkurenciu, čo sa týka jej ideologickej orientácie. Inými slovami, na ľavoboku slovenskej politiky je oficiálne len Smer-SD, a nikto iný.
Čaro komunálnych volieb 2018 je v tom, že všetci vyhrali a nikto neprehral. Respektíve, tí, ktorí prehrali cudne mlčia a počuť tak iba tých, ktorí tvrdia, že vyhrali. A keďže ich je veľa, strácajú sa medzi nimi aj tí, ktorí prakticky prehrali, hoci tvrdia, že vyhrali. Napríklad Smer-SD či SaS, aby to bolo spravodlivé k obom hlavným politickým táborov.
V týchto voľbách sa potvrdil trend, ktorý tak ako je jasný, je zároveň aj znepokojujúci: ukazuje totiž v oveľa väčšej miere na ďalšie zlyhávanie a krízu politických strán. Stačí sa pozrieť, koľko straníckych a koľko nezávislých kandidátov vyhralo súboj v mestách a obciach. Nič na tom nezmenia ani vyhlásenia politických strán, ako v komunálnych voľbách uspeli. A ani to, že samotné vládnutie v obciach a mestách bude už o úplne inom, ako boli voľby.
Isté je, že Smer-SD je z dlhého vládnutia, slušne povedané, už unavený a vyčerpaný tak ideovo, ako aj personálne. V dlhodobej politickej agónii, ktorá sa začala v prezidentských voľbách v roku 2014, je aj preto, lebo ho nemá kto vo vládnutí vystriedať. Hlavná sila Smeru-SD totiž spočíva v slabosti iných politických strán. Ktoré by možno aj chceli, ale nevedia a nedokážu ho od moci odtlačiť a vystriedať. Respektíve im na tom ani až tak nezáleží: je oveľa ľahšie moc kritizovať, ako za narábanie s ňou sa zodpovedať.
Akokoľvek:
