Prvý
Ako obvykle, aj odchod prvého poslanca M. Kollára (Za ľudí) z vládnej koalície a zároveň aj zo strany možno rozdeliť do dvoch rovín: politickej a vecnej.
Obidve sú pritom v podstate jednoduché. V rovine politickej to znamená, že vládna koalícia prichádza o prvého poslanca, čím sa podpora vlády, jej spôsobov a postupov v parlamente znížila na 94 poslancov. To je stále veľmi komfortná situácia, keďže vláde zabezpečuje podporu v prijímaní nielen obyčajných, ale tiež ústavných zákonov. Inými slovami, na podporu vlády v parlamente, alebo aspoň jej bezpečné prežitie stačí väčšina 76 poslancov, v súčasnosti ich má k dispozícii oveľa viac.
Isteže, vládnej koalícii nemôže byť a ani nie je aj tak celkom jedno, že takpovediac do roka a do dňa od jej nástupu k moci ju už opustil prvý poslanec. Prinajmenej ju to nemôže tešiť, takýto politický signál je vskutku aj politicky nebezpečný, keďže po prvom môže už ľahšie nasledovať druhý, tretí a ďalší. Väčšinové reakcie z jej radov boli aj preto viac politicky osobné, ako rozumné. Príkladom môže byť vyjadrenie predsedu Sme rodina B. Kollára, ktorý vyhlásil, že „možno sa pán poslanec dlhodobo tešil na spoluprácu s pánom Ficom“. Čo je absurdné nielen na prvý pohľad, ale aj na každý ďalší. Stačí si totiž iba pripomenúť, že nie M. Kollár, ale B. Kollár a jeho Sme rodina aktívne spolupracovali s R. Ficom napríklad pri schvaľovaní 13. dôchodku. Napríklad. A naopak, že R. Fico voči M. Kollárovi vyslovoval vážne výhrady už veľmi dávno, napríklad, po uverejnení publikácie Inštitútu pre verejné otázky Súhrnná správa o stave spoločnosti počas jeho vlády, kde na prednej strane obálky bol zobrazený valec a na zadnej diaľnice. Tiež iba napríklad.
V rovine vecnej:
