Rozbabrané
Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák pôsobí aj po dvoch týždňoch od podania demisie prezidentovi republiky vo funkcii ďalej. Pred týždňom opäť listom oznámil prezidentovi, že jeho demisia neplatí a zostáva vo funkcii. Vynárajú sa preto otázky, či je takýto postup ministra M. Lajčáka po a) v súlade s Ústavou a po b), či je to správne. Čo sú dve rozdielne veci: žiaľbohu alebo chvalabohu.
Na prvú otázku neexistuje relevantná odpoveď, presnejšie, rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý môže ako jediný podať záväzný výklad príslušných článkov Ústavy. Aj v tomto prípade však platí, že ak by vôbec súd výklad podal, tento by platil až od jeho rozhodnutia.
Z doterajších rozhodnutí Ústavného súdu nemožno tiež priamo vyvodiť nič, čo by sa týkalo podania a stiahnutia demisie člena vlády. Také niečo sa totiž ešte nestalo, hoci demisií bolo už viac ako dosť. Ani jedného z ministrov však nenapadlo to, čo teraz urobil M. Lajčák, totiž demisiu stiahnuť. Hoci taký minister obrany Juraj Liška, ktorý ju podal po tragickej udalosti v jeho rezorte – havárii vojenského lietadla AN-24 v Maďarsku, pri ktorej zahynulo 42 osôb – s ňou tiež nebol celkom stotožnený. Ale napokon pochopil, že je to tak správne.
Čo je zároveň odpoveď na druhú otázku, ktorá však napriek tomu zostáva otvorená. Aj preto, lebo na rozdiel od J. Lišku pochopil M. Lajčák iné – že demisiu nemal podať a preto sa ju rozhodol stiahnuť. Podanie demisie člena vlády Ústava umožňuje, naopak, o možnosti ju stiahnuť v nej nie je ani slovko. Minister pritom môže konať iba tak, ako mu to zákon povoľuje, na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať inak – čo im zákon nezakazuje. Z čoho vyplýva, že kým o podaní demisie prezidentovi rozhoduje člen vlády, po jej podaní o ďalšom postupe už rozhoduje prezident.
Voči názoru podľa ktorého platí, že kým prezident o demisii nerozhodne, zostáva v právomoci o nej rozhodnúť podávateľom demisie, možno namietať iba takpovediac po lopate:
