Rozhodnuté, povalené
Za premiérom Hegerom prišli dejiny už dva razy a dva razy sa ich zľakol, keď nekonal ako premiér, ale ako E. Heger.
Štyria ministri za SaS – traja síce s istým oneskorením, ale predsa – podali avizované demisie, čím sa vláda E. Hegera stala menšinovou. V tejto chvíli je jedno, ako s demisiami naloží prezidentka Z. Čaputová, ktorá má pritom viac možností. To, že nejde až o takú horúcu záležitosť v spravovaní krajiny ako si mnohí myslia, svedčí napokon aj to, že odcestovala na zahraničnú návštevu – veď demisie neutečú, ale počkajú.
Doktrína vlády E. Hegera z augusta 2022 – „Potrebujeme ostať jednotní, zodpovední a hlavne potrebujeme ostať vo svojich funkciách“ – sa naplnila. Aj keď nie celá, ale to hlavne a hlavné zostalo zachované. Potom, ako sa mu rozsypala koalícia, rozsypala sa mu aj vláda, čo nie je nič príjemné ani pre onakvejších premiérov, ako je E. Heger. Aj preto, lebo takto v praxi a už po dvoch rokoch vyzerá a zároveň končí alternatíva demokratov voči predchádzajúcim vládam nedemokratov.
Povalenie tretej vlastnej vlády R. Sulíkom a jeho SaS bude mať zrejme doteraz najhoršie účinky. Isto, isto, vláda E. Hegera ešte jestvuje, ale veď ešte nie je ani všetkým dňom koniec – jej premena z väčšinovej na menšinovú je nepochybne začiatkom jej pádu, čo nevidí iba ten, kto to vidieť nechce, nemôže alebo nedokáže. Napokon, za premiérom Hegerom prišli dejiny už dva razy a dva razy sa ich zľakol, keď nekonal ako premiér, ale ako E. Heger. Po prvý raz sa vyhovoril na bezpečnostné zložky, ktoré mu do Kyjeva spolu s ďalšími premiérmi neodporúčali cestovať a po druhý raz na SaS, lebo veď 10 bodová ponuka OĽaNO-Nova-Kresťanská únia-Zmena zdola bola skvelá. Až tak, že prebila aj jeho vlastný 7-bodový návrh, ktorý bol skvelý dovtedy. Možnosti premrhal a tak sa netreba ani veľmi čudovať, že tí, ktorí ho ešte nedávno verejne nazývali štátnikom, mu dnes prinajlepšom nevedie prísť na meno a prinajhoršom ho označujú za zbabelca.
Faktom zostáva, že E. Heger sa stal premiérom nie kvôli politickým schopnostiam, ale iba preto, lebo sa I. Matovič po odchode z premiérskeho kresla chcel stať ministrom financií. Nič to však nemení na tom, že ako premiér sa stal kľúčovým hráčom, pričom neprekáža ani to, že politické udalosti neinicioval, ale dostával sa do ich vleku. Za jeho vlády pokračoval rozklad vládnej koalície, rozklad politiky, aj rozklad štátu. Vyjadrené v číslach – z počiatočnej podpory 91 mu zostalo 70 poslancov. A z uvedených 7 návrhov na riešenie krízy rovné nič. To nie je kritika ani sťažnosť, ale ďalší fakt.
A v tom tkvie aj kruciálny problém:
