Rozprávka o 39. poslancoch
Hoci vládny návrh o zavedení nových pravidiel voľby ústavných sudcov nebol v parlamente napokon schválený, istá pachuť z niektorých argumentov v jeho prospech zostáva. Súvisí aj s tým, že novelou mala byť priamo zasiahnutá Ústava.
Možnosť, že kandidátov na ústavných sudcov bude môcť v parlamente zvoliť iba 39 poslancov, bola jedným z najčastejších argumentov niektorých odborníkov, laikov, mimovládnych politikov i viacerých médií. Možno porozumieť dôvodom, pre ktoré tak robili, zároveň však treba povedať, že táto možnosť je iba výlučne matematická, a teda politicky nemožná. Jednoducho povedané, nereálna.
Ak by si malo zvoliť kandidáta iba 39 poslancov, nutne k tomu potrebujú aj ďalších 37 iných, ktorých úloha by bola iba zabezpečiť právoplatnosť hlasovacej mašinérie. Ak sa totiž nenájde v parlamente najmenej 76 poslancov, nemôže ani 39 z nich zvoliť kandidáta. Vzhľadom na rozloženie parlamentných síl potom nedáva žiadny zmysel, aby povedzme k 39. vládnym poslancom pribudlo aj presne 37 mimovládnych iba preto, aby si tí vládni mohli zvoliť svojho kandidáta na ústavného sudcu. A už vôbec žiadny zmysel nedáva, aby k 39. vládnym poslancom pribudlo aj presne 37 ďalších vládnych poslancov, aby mohol nominant ich vlastnej vládnej koalície na ústavného sudcu dostať iba 39 hlasov a stať sa tak kandidátom na post ústavného sudcu.
Rozprávka o 39. poslancoch je podobná rozprávke o 12. mesiačikoch. Napokon, fakty hovoria jasnou rečou a dostatočne preukazujú, že možnosť zvoliť kandidáta iba 39. hlasmi poslancov sa nikdy nestala. Poslanci sa totiž už raz ocitli s totožnou situáciou, aká nastala aj teraz – s tým, ako zvoliť 18 kandidátov, z ktorých by prezident mal vybrať a vymenovať 9 ústavných sudcov. Z vtedajších 18 kandidátov dostal najmenej hlasov vo voľbách v parlamente súčasný sudca Milan Ľalík, za ktorého hlasovalo rovných 70 poslancov. Kandidátom s menším počtom hlasov sa nikto nestal. Iba pre úplnosť:
