Sulíkova rovnica
Od čias vyslovenia nedôvery parlamentom ministrovi zdravotníctva V. Soboňovi – a to už bolo veru poriadne dávno – sa nestalo, aby parlament voči inému členovi niektorej vlády postupoval rovnako. Žiadne repete sa tak nebude konať ani po prerokovaní súčasného návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi hospodárstva R. Sulíkovi.
Vopred – a vlastne hneď po podaní návrhu – tak bolo jasné, že R. Sulík zostane ministrom aj naďalej. Dôležité pri hlasovaní je totiž iba to, koľko poslancov bude hlasovať za návrh na jeho odvolanie, a nie to, koľkí budú proti, hlasovania sa zdržia alebo sa ho nezúčastnia. Po hlasovaní o vyslovení nedôvery býva zvykom, že sa výsledkami viacerí zaoberajú aj v tomto zmysle, ale nemá to vskutku žiadny relevantný význam. Matematika je aj v tomto prípade zreteľná a neúprosná – ak za návrh nehlasuje najmenej 76 poslancov, člen vlády zostáva členom vlády. Zvyšné hlasy – akokoľvek sú rozdelené – znamenajú nič, hoci opozícia zvykne argumentovať, že ten-ktorý člen vlády nezískal podporu všetkých poslancov vládnej koalície, ale iba niektorých. To je však slovná ekvilibristika, keďže hlasovanie o vyslovení nedôvery členovi vlády vôbec nie je o jeho podpore ani o dôvere, ale o zbavení funkcie a nedôvere.
Paradoxom môže byť to, že R. Sulík má veľmi podobnú skúsenosť ako V. Soboňa. Je totiž jediným predsedom parlamentu, ktorý bol odvolaný z funkcie a to mala krajina naozaj všelijakých šéfov parlamentu. Ale tí vo funkcii aj napriek mnohým lapsusom buď vydržali alebo z nej sami odstúpili. Na rozdiel od R. Sulíka, ktorý odmietol rešpektovať realitu a tak mu parlament stoličku predsedu parlamentu verejne a oficiálne vzal. Iba kvôli úplnosti – R. Sulíkovi vo funkcii predsedu parlamentu vyslovilo nedôveru až 115 poslancov.
Takže:
