Slušní a slušnejší
V piatok sa v parlamente skončila debata v súvislosti s voľbou kandidátov na ústavných sudcov. Poslanci majú v utorok hlasovaním rozhodnúť o tom, koľkých a ktorých z nich posunú prezidentovi na rozhodnutie a následné vymenovanie do funkcie.
Paradoxy
Celý doterajší priebeh v súvislosti s voľbou ukázal viacero paradoxov. Azda najväčším bolo rôznymi mimovládnymi organizáciami, ako aj viacerými médiami toľko ospevované vypočúvanie uchádzačov – ukázalo sa totiž, že najzávažnejšie informácie prišli buď pred alebo až po ich vypočutí. Nie počas neho. Týkali sa minulosti uchádzačov a zároveň poslancov parlamentu R. Fica a P. Kresáka. Prvý z nich má problém s odbornosťou, presnejšie, s preukázaním splnenia ústavnej podmienky byť činný najmenej 15 rokov v právnickom povolaní. Druhý má problém s tým, čo je vo všeobecnosti v poslednom období presadzované a vnímané ako slušnosť, presnejšie s vlastným správaním sa v minulosti. Konkrétne, s podozrením, že vedome spolupracoval s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Paradoxné pritom je tiež to, že sám predložil dokument, ktorý mal poukázať na jeho bezúhonnosť, namiesto toho však oprávnenosť podozrenia posilnil.
V záujme verejnosti
Mimochodom, na stav myslí predstaviteľov rôznych mimovládnych organizácií, ako aj viacerých médií poukazuje celkom zreteľne a nespochybniteľne, ako sa v kauze Kresák správali: netreba to ani veľmi dokazovať, stačí si predstaviť, ako by zahustili verejný priestor v prípade, keby sa podobné podozrenie zjavilo pre iných menách – povedzme M. Jankovskej, J. Sopoligu či R. Hrádeka.
Jasné, je to „kebyzmus“, ale v tejto súvislosti si stačí pripomenúť, akým diametrálne odlišným spôsobom sa správali povedzme v prípade J. Sokola, A. Babiša, J. Banáša a ďalších.
Napríklad denník SME Penta napísal:
