Vybavené. Náš človek
Do funkcie špeciálneho prokurátora, ktorého má voliť a zvoliť parlament na súčasnej schôdzi, sa prihlásili štyria kandidáti: P. Kysel, J. Šanta, V. Špirko a D. Lipšic. Traja prokurátori a advokát. D. Lipšicovi umožnila kandidovať novela zákona schválená súčasnou vládnou koalíciou, bez ktorej by kandidovať nemohol. Samozrejme, nielen on, ale ani nikto iný, kandidovať totiž mohli doteraz výlučne prokurátori.
Otvorenie kruhu aj pre neprokurátorov by mohlo byť na prospech aj ľuďom aj samotnej prokuratúre. Vtedy, ak by boli podmienky pre uchádzačov nastavené férovo, čo neboli a nie sú. Dôkazom je práve D. Lipšic, ktorý využil svoje politické známosti a na ich základe si zabezpečil certifikát NBÚ, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou kandidatúry. Kto ho má, kandidovať môže, kto ho nemá, kandidovať nemôže. Tým vyšachoval z hry všetkých ostatných neprokurátorov, ktorí takéto známosti z politickej minulosti nemajú a nemohli sa tak súťaže zúčastniť. Zákon na jednej strane totiž určuje, že ku kandidatúre je potrebné priložiť aj „originál alebo úradne overenú kópiu osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné“. Na strane druhej však prípadný kandidát nemá možnosť o previerku sám požiadať, takže ju nemá možnosť ani získať. A nemôže teda ani kandidovať. Z tohoto dôvodu možno hovoriť o neférovosti ba až skrivodlivosti novozavedených podmienok. V poznámke pod čiarou pre úplnosť možno uviesť, že na uvedenom nemení nič ani to, že keď prezidentka Z. Čaputová novelu zákona vetovala, uvedené ustanovenie v nej nenamietala.
Samozrejme, možno to vnímať aj tak, že D. Lipšic bol šikovný, dobre pozná zákutia zákonov a zariadil sa tak, aby splnil všetky podmienky na kandidatúru. A mohol to urobiť každý neprokurátor, ktorý mal záujem uchádzať sa o funkciu špeciálneho prokurátora. Veď každý z nich si mohol nájsť vlastného ministra, presvedčiť ho, že potrebuje jeho služby a požiadal NBÚ o jeho previerku. Jednoduché ako facka.
Iba ak nie, pretože aj tento príbeh nie je iba o politických známostiach, ale hlavne o systéme. Ľudia sú takí aj onakí, ide o to, ako im systém dovolí ho nerešpektovať či obchádzať. Je stále módne hovoriť o potrebe výmene ľudí, ale iba to nestačí. Vymeniť našich ľudí za ich je najľahšie, nahradiť zlé pravidlá dobrými ide ťažšie a zmeniť systém k lepšiemu – teda v prospech spoločnosti – je najťažšie. Na to totiž už naozaj nestačí mať iba väčšinu v parlamente. Napokon, stačí si spomenúť chvály na D. Trnku alebo D. Kováčika v časoch ich zvolenia do funkcií a na to, čo sa z nich počas výkonu vo funkciách vykľulo.
Alebo inak:
