O volebnom vlaku
Voľby nie sú žiadna veda.
Kým sa členovia úradníckej vlády usadia v kreslách a začnú vládnuť, možno si čas krátiť aj pôsobením politických strán. Aj alebo najmä preto, lebo ich existencia – na rozdiel od ich (ne)fungovania – je bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie, miazgou parlamentnej demokracie.
Smer-SD
Stálici slovenského politického neba Smeru-SD sa podarilo zastaviť pád, spôsobený odchodom 11-tich poslancov združených okolo expremiéra P. Pellegriniho. Nepotrebovala na to ani vyvinúť mimoriadne úsilie, keďže najviac sa o jej zmŕtvychvstanie postarali médiá – nebolo a dodnes nie je jediného dňa, aby strana Smer-SD alebo meno jej predsedu v nich neboli aspoň spomenutí. To, že nie vo všetkých v dobrom, nehrá žiadnu úlohu. Povedané jednou vetou – ak by za reklamu osoby predsedu strana mala platiť, už by dávno skrachovala. Povedané druhou vetou – viaceré médiá sú posadnuté R. Ficom až tak, že ak by neexistoval, museli by si ho vymyslieť. A hoci je nesporné, že predseda Smeru-SD vie, ako sa robí politika, bez pomoci médií by dnes nebol tým, čím je podľa opakovaných výsledkov prieskumov – teda potencionálnym víťazom volieb. Je až do popuku, že čím viac médiá hreší a provokuje, tým viac sa mu médiá venujú, hoci pre politika nie je nič horšie, ako keď ho nespomínajú a ignorujú: presnejšie, keď sa do správ nezmestí a za poznámku či komentár nestojí.
Hlas-SD
Na druhú koľaj aj preto odsunul mimoparlamentnú stranu Hlas-SD. Po odchode z rodnej strany mala poslanecká jedenástka vskutku raketový štart, po pár mesiacoch jej však už došlo palivo. Nedá sa tomu veľmi čudovať, keďže jadro jej voličskej základne pochádza práve zo Smeru-SD. A odpoveď na kruciálnu otázku – ako robiť politiku sociálnej demokracie bez sociálnych demokratov – doteraz nahlas nenašli. Ani v rodnej strane a ani po odídení z nej. Okrem toho, predseda Hlasu-SD nie je až takým miláčikom médií ako jeho bývalý šéf, takže sa musí naozaj činiť, aby sa v nich objavil. Čo je, samozrejme, značne náročné. Navyše, musí sa voči bývalým kolegom vyhraňovať, ale opatrne, teda tak, aby nenarazil, čo je náročnejšie ešte viac.
Progresívne Slovensko
Na tretej koľaji aktuálne stojí taktiež mimoparlamentné Progresívne Slovensko. Vyniká tým, že strieda predsedov rýchlejšie ako ponožky, keďže počas piatich rokov fungovania strany úraduje už štvrtý – M. Šimečka. Nestal sa však ním kvôli výnimočným politickým schopnostiam, ale preto, lebo bol predtým zvolený za podpredsedu Európskeho parlamentu. A tým sa zase stal na základe dohody frakcií, keďže Európsky parlament práve na takomto princípe funguje. PS má nepochybne vo svojich radoch množstvo osobností, otázne je, či dokážu aj vzájomne spolupracovať a nehrať sa iba na vlastnom pieskovisku, čo je jedným z hlavných predpokladov kvalitného vládnutia. Na rovinu – aj im kvôli tomu hrozí, že v prípade vstupu do vlády sa skôr rozpadnú ako dovládnu. Útechou môže byť, že nebudú prví ani poslední.
Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti
Zhruba štyri mesiace pred voľbami parlamentné OĽaNO šibuje na štvrtej až šiestej koľaji, čo je naozaj pozoruhodné. Aj preto, lebo to mala byť podľa slov jej predsedu najlepšia vláda – vedená, samozrejme, najlepším premiérom – ale skončila už po roku vládnutia. Teda ako najhoršia. A definitívne skončila v polovici decembra 2022, teda skôr, ako skončiť mala, potom už vládla iba z milosti prezidentky. Vďaka osobitosti a osobitným nápadom predsedu I. Matoviča sa jej však darí – a to aj napriek očividnému zlyhaniu – stále oslovovať dostatočne početnú skupinu voličov. Aktuálne ťaží z priamych stretnutí s voličmi, presnejšie, z ich používania. V čom je predseda OĽaNO vskutku jedinečný – iba on dokáže prilákať ľudí na stretnutie s ním s tým, že mu môžu na ňom aj vynadať, pričom tí si vôbec neuvedomujú, že ich použije iba ako krovie – aby jeho osobitosť videlo množstvo ľudí na sociálnych sieťach. Čím viac na neho kydajú, tým je to pre neho lepšie a ak je toho už priveľa alebo je v tom priveľa pravdy, dá sa to ľahko vystrihnúť.
Republika
