Zdržanlivosť, pani prezidentka
Zdržanlivosť je aj slušnosť a cnosť, nielen požiadavka Ústavného súdu.
„Práve pre význam času volebnej kampane pre formovanie volebného rozhodnutia voliča niet pochýb o tom, že v čase volebnej kampane sa vyžaduje od štátnych orgánov istá miera zdržanlivosti v záujme ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.“
Príbeh (ne)schvaľovania Istanbulského dohovoru je zároveň aj príbehom zápasu medzi jednotlivými mocenskými zložkami. Trvá síce už niekoľko rokov, ale vrcholí práve teraz, počas volebnej kampane. Nedôstojným, až vulgárnym spôsobom, keďže jednotlivé zložky moci menia vlastné rozhodnutia a názory ako špinavú bielizeň.
Isto, na podobné počiny parlamentu aj vlády si už mnoho ľudí zvyklo a nepripadá im to nijako zvláštne. Otázka znie, či si na to majú zvyknúť aj pri prezidentke Z. Čaputovej, ktorá začína kopiť zbytočné politické omyly. Pritom skutočne vážne rozhodnutia ju ešte iba čakajú – po oznámení výsledkov volieb.
Jednou z najhlavnejších chýb politikov je, keď predbiehajú udalosti a nahlas rozprávajú o tom, čo sa nestalo. Pri veľkej väčšine z nich tomu netreba venovať zvláštnu pozornosť, čo však neplatí pri troch najvyšších ústavných činiteľoch, ktorí majú moc veci aj meniť, nielen o nich rozprávať. V krátkosti: nič z toho, čo hovorila prezidentka Z. Čaputová, predseda parlamentu A. Danko a premiér P. Pellegrini v súvislosti s Istanbulským dohovorom neplatilo ani 24 hodín. Všetko je inak, ale hlava štátu opäť neodolala pokušeniu komentovať to, čo sa ešte nestalo. Vláda totiž ešte ani len neschválila posunutie Istanbulského dohovoru do parlamentu, jeho predseda ešte ani len nezvolal schôdzu, nevedno, či parlament bude vôbec uznášaniaschopný, ale prezidentka Z. Čaputová už stihla nahlas oznámiť, že „Národná rada ale o ratifikácii dohovoru počas štyroch uplynulých rokoch nerozhodla, vzhľadom na lehoty v rokovacom poriadku to už ani do volieb nie je možné stihnúť.“
K čomu je takáto reakcia dobrá naozaj nevedno. Odhliadnuc od skutočnosti, že keď parlament bude naozaj chcieť, tak to stihne. Prezidentka Z. Čaputová aj ako právnička isto dobre vie, že hlava štátu nemá kompetenciu podávať výklad rokovacieho poriadku parlamentu. A to za žiadnych okolností, ba dokonca ani vtedy, keby bol jej výklad správny, čo však v tomto prípade nie je. Neexistuje žiadna lehota, ktorá by bránila parlamentu konať.
Do tretice vraj všetko dobré, takže iba tri otázky, pani prezidentka: