Čakanie na prezidenta
Je to jednoduché ako facka – víťazom síce nebude nikto, ale keď k dohode nepríde, prehrajú všetci.
Je rozhodnuté – parlament včera večer schválil zákon, ktorým vláda reagovala na výpovede lekárov. Jedným dychom tak možno povedať, že LOZ svojou akciou dosiahlo maximum nateraz možného, keďže vládna koalícia zakotvila ich požiadavky aj do znenia samotného zákona. Spolu s tým, čo dosiahli na rokovaniach s ministrom zdravotníctva, síce nemusia byť spokojní, ale mali by byť realistickí – nič viac už totiž prakticky dosiahnuť nemohli.
Iba teoreticky, pričom v tomto prípade je všetko podmienené výrazom – ak. Ak by mimovládni poslanci nielen obrazne, ale aj skutkami sa chceli naozaj postaviť na obranu zavedenia tzv. nútenej práce pre zdravotníkov, vládni poslanci by to mali isto ťažšie. Ak by chceli, mohlo sa ich do rozpravy prihlásiť viac, ale písomne sa ich do nej prihlásilo rovných osem, takže schváľovanie zákona bolo vskutku rýchle. Ak by mimovládni poslanci chceli naozaj podporiť zdravotníkov, potom by nechali vládnu koalíciu opustenú a nerobili jej krovie svojou účasťou aspoň na záverečnom hlasovaní. Tým by bolo aj očividné, že ide o akciu výlučne vládnej koalície. Parlamentné počty nie sú naozaj žiadna veľká matematika a už z prvého večerného hlasovania bolo zrejmé, že vládna koalícia si hlasovanie ustráži, keďže bola nastúpená v plnej palebnej sile 76 poslancov. Mimochodom, niektorým vládnym poslancom sa ľahko sa hlasuje proti, keď je istota, že návrh bude aj bez nich schválený – to naozaj nie je žiadna rebélia ani postavenie sa na odpor, ale obyčajný kalkul.
Účasť mimovládnych poslancov na záverečnom hlasovaní preto možno okrem iného hodnotiť aj tak, že istili uznášaniaschopnosť parlamentu, aby vládni poslanci návrh zákona mohli schváliť – ak by sa čo i len jeden alebo napríklad traja vládni poslanci pri prezentácii zabudli či pomýlili, uznášaniaschopnosť parlamentu a jeho nerušený chod by zaistili desiatky mimovládnych poslancov. To nie je ani kritika, ani výčitka, ale fakt. Mimochodom po druhé – to už viac politického chochmesu mali tzv. huliakovci, ktorí sa nehlasovaním snažili zabezpečiť, aby sa vládni poslanci museli aspoň do nohy prezentovať. To, čo sa im v poludňajšom hlasovaní podarilo – parlament nebol uznášaniaschopný – im už večer vďaka prezentujúcim sa ďalším mimovládnym poslancom podariť ani nemohlo..
Nič z uvedeného sa však nekonalo a vládni poslanci tak mali robotu so schválením návrhu zákona mimoriadne uľahčenú. Možno oprávnene predpokladať, že prezident P. Pellegrini zákon parlamentu nevráti, keďže ho Hlas-SD podporil. Takže vládnych poslancov nebude treba obťažovať a sťahovať späť do rokovacej sály. Ale aj keby, nič sa na podstate veci a sporu nezmení. Debatu na tému, že vláda má povinnosť zabezpečiť zdravotnú starostlivosť možno ukončiť tiež tým, že vláda má rovnakú povinnosť dodržiavať aj podpísanú dohodu a záväzok, hoci sa nazýva Memorandum. Detailnejšie to rozoberať je však nateraz taktiež zbytočné.
Dôležitejšie je iné – že k dohode s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, príde ešte do konca tohto roku. Možno sa ocitne už pod vianočným stromčekom. Napokon, je to jednoduché ako facka – víťazom síce nebude nikto, ale keď k dohode nepríde, prehrajú všetci. Či už s novým zákonom alebo aj bez neho. Celá krajina.
K poznámke pod čiarou možno uviesť, že inak ako dohodou sa situácia beztak nevyrieši. Do rokovaní medzi vládou a LOZ detailne nevidno, ale z verejných informácií vyplýva, že LOZ už dosiahlo veľa – z vecného aj verejného hľadiska. Poukázalo na nekompetentnosť vlády riešiť situáciu v zdravotníctve nie dialógom, ale násilím – mocensky a silou – čo nie je málo. Samozrejme, stále platí, že záleží iba a len LOZ kedy a ako sa rozhodne.
