Argument poslanca Čaploviča
Parlamentné prázdniny môžu poslúžiť aj na to, aby boli širšie prediskutované otázky, ktoré kvária poslancov. Ako napríklad Dušana Čaploviča (Smer-SD), ktorý verejne oznámil dôvody, pre ktoré doteraz nevolil kandidátov na ústavných sudcov. A s ktorým sa zrejme stotožňujú aj iní poslanci, keďže predpísaný počet kandidátov parlament doposiaľ ani počas ôsmich kôl volieb nezvolil.
Ako informovala TASR, dôvodom, prečo D. Čaplovič nevolil v štvrtej voľbe kandidátov, bolo to, že ich nevolil ani v predchádzajúcich troch voľbách, keďže väčšina uchádzačov „nespĺňa predpoklady pôsobiť na Ústavnom súde SR. Poznám však desiatky takých, ktorí by v uvedenej funkcii obstáli, ale nateraz sa neprihlásili,“ dodal D. Čaplovič. A argumentuje takto: „Podľa Ústavy Slovenskej republiky, článku 73, ods. 2 mám svoj mandát vykonávať osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nemám byť viazaný príkazmi. Teda, odmietam, aby mi prezident či prezidentka, alebo predseda parlamentu, či predseda vlády prikazovali, že mám zvoliť požadovaný počet poslancov tak, aby prezidentka mohla vybrať z nich polovicu a komplexne doplniť Ústavný súd. A nemôže mi to prikázať ani strana, ani koaličná rada, či iné dohody, koho mám a koho nemám voliť. Verejné hlasovanie o kandidátoch v parlamente odmietam a v takom prípade nebudem sa do konca tohto volebného obdobia zúčastňovať volieb ústavných sudcov. Nežijeme už v bývalom režime, keď poslanci do poslednej bodky plnili príkazy strany a štátu.“
Poslanec NR SR napokon uzatvára, že môže „slobodne vyhlásiť, že ak budú prihlásení do septembrovej voľby opäť títo istí kandidáti, môj hlas, moju podporu, nedostanú.“
D. Čaplovič má pravdu, veď, samozrejme, nemôže voliť takých uchádzačov o post ústavného sudcu, ktorí sa do výberu neprihlásili, to jednoducho nejde. Nemožno niekoho chytiť za pačesy a prinútiť ho podpísať súhlas s kandidatúrou, keď je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. A keď má navyše najmenej 40 rokov a je uznávanou osobnosťou v odbore.
D. Čaplovič má pravdu, keď tvrdí, že to, ako má hlasovať, mu nemôže nikto prikázať: ani hlava štátu, ani predseda parlamentu, ani predseda vlády, ani strana a ani koaličná rada, jednoducho nikto. Ani iné dohody koho má a koho nemá voliť.
D. Čaplovič sa však mýli, keď hovorí, že odmieta verejné hlasovanie o kandidátoch, a preto sa v takom prípade nebude na hlasovaní zúčastňovať. Odmieta tým totiž rešpektovať aj zákon a aj rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý práve na návrh jeho strany Smeru-SD povedal, že tak verejná ako aj tajná voľba sú v súlade s Ústavou. Prirodzene, okrem prípadov, kedy napríklad samotná Ústava nepožaduje tajnú voľbu, ako napríklad predsedu a podpredsedov parlamentu. Zákon stanovuje v prípade voľby kandidátov na post ústavných sudcov voľbu verejnú, na to, aby sa konala tajná voľba je potrebné vyvolať hlasovanie poslancov, ktoré určí, či bude voľba tajná alebo verejná – bude taká, ako rozhodne parlamentná väčšina. Mimochodom, ako poslanec môže navrhnúť zmenu zákona – aby boli voľby iba tajné – doteraz však svoju právomoc v tomto prípade nevyužil.
A ešte viac sa aj preto D. Čaplovič mýli v tom zásadnom:
