V očakávaní 3
Rozhodnutie súdu „raz a navždy“ nerešpektuje práve P. Pellegrini. Je to iba floskula.
Po podaní návrhu na výklad Ústavy začal prezident P. Pellegrini ako argument s obľubou používať výraz, že Ústavný súd rozhodne „raz a navždy“. Je to floskula.
Nielen, ale aj preto, lebo rozhodnutie súdu raz a navždy nerešpektuje práve P. Pellegrini. Raz a navždy predsa rozhodol Ústavný súd o tom, že prezident nie je povinný návrhu premiéra na vymenovanie ministra vyhovieť. A vo všeobecne známom prípade prezident M. Kováč podľa rozhodnutia súdu aj postupoval – I. Lexa sa nikdy nestal ministrom privatizácie, hoci ho premiér V. Mečiar navrhol na vymenovanie do tejto funkcie opakovane. Raz a navždy tak podľa P. Pellegriniho bolo dané, že prezident je povinný návrhom premiéra na vymenovanie nového člena vlády sa zaoberať a rozhodnúť. A rovnako, že je rozdiel medzi vymenovaním novej vlády a zmenami v existujúcej vláde. Ide nielen o dva rôzne prípady, ale aj o dva rôzne články Ústavy.
Uvedené rozhodnutie je logické, zrozumiteľné a pochopiteľné aj v tomto zmysle. Nová vláda je povinná požiadať o dôveru parlamentu, pri zmenách vo vláde o dôveru požiadať nemusí. Napokon, ministrom K. Šaškovi, R. Huliakovi a S. Migaľovi ju parlament vyslovil iba v júni tohto roka – v rámci vyslovenia dôvery celej vláde – hoci ministrami sú už dávno.
Rozhodnutie Ústavného súdu raz a navždy P. Pellegrini očividne spochybňuje aj v podaní na súd, keď tvrdí, že „sporné je, či stále platí podstata právnych záverov, ktoré súd vyslovil v uznesení I. ÚS 39/93“. Pričom sa domáha výkladu článku, o ktorom súd rozhodol, že sa týka zostavovania novej vlády, ktorá ešte nemá dôveru parlamentu. Nie vlády, ktorá dôveru parlamentu má a v ktorej dochádza iba k výmene jej členov. Sporné je to však zatiaľ iba pre P. Pellegriniho. Prezident síce oficiálne tvrdí, že je v spore s premiérom, pričom vychádza z jeho vyjadrení na sociálnych sieťach. Čo je samo o sebe nóvum, ale možno ide o nástup novej doby – typu hosť vyhadzuje čašníka. Uvidíme, ako bude ústavné kroky – nie vykonané, ale iba povedané – posudzovať súd. Faktom zatiaľ je, že prezident je v spore s premiérom iba verbálne, ale nie aj reálne, a to z jednoduchého dôvodu – premiér podal návrh a čaká na jeho vybavenie. A keďže prezident o jeho návrhu doteraz nerozhodol, tak čaká, čaká a čaká. Stále čaká. Kde je v tom spor? Žiadny neexistuje a nebude existovať dovtedy, kým ho premiér R. Fico na požiadanie Ústavného súdu – čo je obvyklý postup – nepotvrdí. Až potom prestane čakať a začne sa sporiť. Alternatívou je, že nastúpi nová doba. Ani tá však nezmaže osobný problém a viditeľnú nechuť P. Pellegriniho vymenovať F. Kuffu za ministra.
Otázne a sporné skôr môže byť to, na základe ktorého ústavného článku požiadal prezident P. Pellegrini premiéra R. Fica o prehodnotenie jeho návrhu. Taký totiž nevidno zblízka ani zďaleka: moc je v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu – a podľa prezidenta P. Pellegriniho raz a navždy – rozdelená tak, že premiér navrhuje a prezident rozhoduje. Teda, že prezident nemá právo prikazovať premiérovi, koho má navrhnúť za člena vlády a premiér nemá právo diktovať prezidentovi, koho má za člena vlády vymenovať. Isto, Ústavný súd už opakovane preukázal, že je dostatočne kreatívny na to, aby k tomu pridal aj nejakú novinku.
Mimochodom a v tejto súvislosti – to, aký dôležitý je systém bŕzd a protiváh, aktuálne všetkým ukazujú čerstvé výsledky volieb v USA. Zhrnuté a podčiarknuté: už uvedené podanie prezidenta P. Pellegriniho je zaujímavé, ale rozhodnutie Ústavného súdu – či už také, alebo onaké – bude predsa len zaujímavejšie. Aj preto, lebo P. Pellegrini sa v podstate domáha na súde toho, čo môže urobiť už teraz. A v súlade s Ústavou. Iba sa bojí oficiálne rozhodnúť. Jeho snaha vtiahnuť súd do politických hier je síce zrejmá, ale či bude úspešná, alebo márna, sa iba uvidí. To už záleží na Ústavnom súde.
