Byť či nebyť?
Ak strane Za ľudí budúca vládna koalícia smrdí, potom sa ocitne spoločnosti „mafiánov“ a „fašistov,“ inej možnosti jednoducho niet. Vycítil to aj premiér P Pellegrini.
Prezidentka Z. Čaputová sa rozhodla odovzdať I. Matovičovi do rúk písomné poverenie na rokovanie o zostavovaní vlády. Bez ohľadu na to, že takéto rokovania I. Matovič viedol aj bez neho, to predsa len možno označiť za prvý aký-taký oficiálny krok k nastúpeniu jeho vlády, keďže vôľu voličov bola prinútená akceptovať aj hlava štátu.
Prvé kroky I. Matoviča po voľbách neboli veľmi kompetentné. Ísť práve za R. Sulíkom po rozumy ako sa zostavuje vláda, nebolo veľmi šťastné, ale stalo sa. Nevadí. Problém je beztak a zatiaľ iba v tom, že R. Sulík prišiel s tézou, podľa ktorej vraj existuje úzus, že SaS si môže vybrať funkciu ministra financií. Vraj víťaz volieb si vyberá ako prvý a vybral si premiéra, druhý vo voľbách si vybral predsedu parlamentu a tretí takú funkciu, akú len chce. Čo je – slušne povedané – zavádzanie, možno také niečo existovalo iba v čase, keď vládu skladala (ne)politička I. Radičová, ale inak nie.
Vo všeobecnosti totiž platí, že každý záujemca o vstup do vládnej koalície môže vyskakovať iba tak vysoko, ako mu nastavili latku voliči a R. Sulíkovi, ktorý skončil predposledný, ju teda rozhodne vysoko nenastavili. Bez ohľadu na to, že ak strana, ktorá má premiéra, ale nemá aj ministra financií, to môže rovno zabaliť. V riadení krajiny sú totiž naozaj dôležité iba tri veci: peniaze, peniaze a peniaze. Navyše, taká vláda, ktorá vzišla z volieb a mala za financmajstra nominanta inej strany ako bol premiér, doteraz jednoducho na Slovensku neexistovala. Výnimkou, potvrdzujúcou toto pravidlo, bola iba prvá vláda M. Dzurindu, v tej však fungoval aj post vicepremiéra pre ekonomiku. Iba pre úplnosť, v tom čase mala SDĽ ešte aj predsedu parlamentu.
Vo všeobecnosti sa tiež ukazuje, že so skladaním vlády aj personálnym obsadením bude ešte aj zábava. Napríklad, ak A. Kiska argumentuje požiadavkou na odbornosť a morálku, pričom prstom ukazuje na B. Kollára. No. Treba povedať, že každý jeden predseda strany má osobne – ľudovo povedané – v tejto oblasti za ušami. Aj I. Matovič, aj B. Kollár, aj R. Sulík, aj A. Kiska. Dvaja za osemnástich, dvaja za dvadsiatich bez dvoch. Menovať ich kauzy netreba, stačí len dodať, že spoločným menovateľom sú ich spôsoby z čias, keď podnikali.
Mimochodom, ale toto nie je naozaj pre útlocitných:
