Dvadsiaty dodatok
Keď sa najmenej tripätiny poslancov parlamentu dohodnú a rozhodnú, môžu zrušiť ústavný súd, funkciu prezidenta alebo hoci aj zaviesť kancelársky systém.
Návrh novely ústavy, ktorú pripravila ministerka spravodlivosti M. Kolíková čaká v parlamente už iba na schválenie. Možno sa sporiť o tom, či prinesie úžitok v tých ustanoveniach, kvôli ktorým bol pripravený a ktoré súvisia najmä s tzv. reformou súdnictva, niet však sporu o tom, že prekračuje hranice slušnosti, pričom ústavná aj politická elegancia sa mu vyhla vskutku poriadnym oblúkom.
Je prirodzené, že najväčšia časť odporu voči návrhu sa zdvihla proti ustanoveniu, ktoré odoberá ústavnému súdu možnosť – nie povinnosť – posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou. Návrh na zmenu prokuratúry možno ponechať nateraz bokom, keďže ide o doplňujúci návrh poslancov, a nie návrh vlády. Uvedené ustanovenie v praxi totiž znamená aj otvorenie ďalšieho frontu vládnej koalície: zápasí s vírusom, s ľuďmi, s prezidentkou a mieni aj s ústavným súdom. Pokušenie je veľké, koalícia však výrazne preceňuje vlastné možnosti aj schopnosti. Aj preto, lebo sa odovzdáva do rúk ústavného súdu.
Problematika súvisí už so vznikom uvedeného ustanovenia. Nebolo predmetom pripomienkového konania, ale ministerka spravodlivosti ho zaradila do návrhu až po ňom. Nie je to poctivé, povedal by M. Dzurinda a vôbec by sa nemýlil. A to ani v prípade, keď by mal plniť úlohu návnady, teda sústrediť pozornosť na seba a odkloniť ju od tzv. reformy súdnictva.
Je faktom, že ústavní činitelia si mysleli a myslia, že pomocou ústavného zákona môžu všetko:
