Huliakova légia
V parlamentnom systéme nie je nič dôležitejšie ako počty.
Rokovanie parlamentu pokračuje, čo neznamená nič iné ako to, že vládna koalícia v ňom má nateraz zabezpečenú väčšinu. Ide však o výnimočné rokovanie – schôdza bola zvolaná na žiadosť koaličných poslancov a splnenia záväzku vlády voči lekárom – a tak zákonite vzniká otázka, či nie je výnimočná aj väčšina.
Už spôsob zvolania schôdze aj jej otvorenia bol akosi skomplikovaný, keď pochybil člen poslaneckého klubu SNS a schôdzu sa tak nepodarilo otvoriť na prvý šup. Ukázalo sa v praxi, že koalícia disponuje iba takou väčšinou, pri ktorej ak zaváha čo i len jeden poslanec, zmení sa na menšinu. Existencia tekutej alebo plávajúcej väčšiny v parlamente tak už nie je signálom, ale jasnou správou o vzniku koaličnej krízy. Samozrejme, riešiteľnej rôznymi spôsobmi, ale už nepochybnej a nespochybniteľnej. Inými slovami, vládna koalícia, ktorá mala na začiatku troch členov a 79 poslancov, sa rozmnožila delením a v súčasnosti má niekoľko ďalších aktérov. To, prirodzene, sťažuje vládnutie – a nielen sťažuje, ale tiež priamo ohrozuje.
Kým odchod skupinky okolo poslanca R. Huliaka zo SNS iba naznačil, ale ešte neznamenal stratu väčšiny, po hlasovaní v Hlase-SD sa situácia vo vládnej koalícii už radikálne zmenila. A to aj napriek tomu, že v skutočnosti skupinka jej štyroch poslancov stratila akúkoľvek politickú moc a silu. Narazili totiž buď na predsedu M. Š. Eštoka alebo čestného predsedu P. Pellegriniho a výsledkom ich partizánskeho správania bolo ich úspešné rozdelenie na dva páry. Okrem iného to znamenalo oslabenie vládnej koalície o dva žetóny, takže 79 pôvodných poslancov koalície, oslabených o tri žetóny SNS, sa razom stenčilo na 74 poslancov. Čo vo väčšine prípadov stačí na schválenie zákonov, ale nestačí na otvorenie schôdze, na ktorej by sa schvaľovali.
Situáciu následne vládnej koalícii mierne skomplikoval ešte ďalší poslanec:
