O dôvere a nedôvere
Zdržanie sa poslancov Hlasu-SD nebolo varovaním, ale záchranným lanom. Pre ministra a následne aj vládu.
Výsledky hlasovania o vyslovení nedôvery členom vlády sú jednoduché. Odvolaný z funkcie nebol nikto. Iná vec sú následné interpretácie. Tých, ktorí ich odvolávali ako aj tých, ktorí boli odvolávaní.
Hneď v úvode treba povedať, že debaty o tom, kto ako hlasoval, sú vedľa. Ako tá jedľa. Pri návrhu na vyslovenie nedôvery je totiž dôležité iba jedno – či za návrh hlasovalo najmenej 76 poslancov. Ak áno, vláda alebo jej člen padne. Ak nie, vláda alebo jej člen zostávajú. Jednoduché ako facka. Iba kvôli úplnosti – hlasovanie o dôvere je celkom iný mechanizmus ako hlasovanie o nedôvere. Vecne, politicky aj matematicky. Bez ohľadu na uvedené je však vždy dôležitejšie koľko poslancov hlasovalo za návrh na odvolanie, ako to, koľko ich bolo proti, zdržalo sa alebo vôbec nehlasovalo. Alebo inak – kým na vyslovenie dôvery vláde stačí súhlas najmenej 39 poslancov, na vyslovenie nedôvery je potrebný súhlas najmenej 76 poslancov.
Napriek tomu bývajú interpretácie o hlasovaní o návrhu na vyslovenie nedôvery rôzne. Hlavne politici sa predbiehajú v tom, ktorý z nich povie väčšiu – podľa nich – zaujímavosť. Inak tomu nebolo ani teraz.
Napríklad, predseda parlamentu R. Raši vyhlásil, že zdržanie sa strany Hlas-SD pri hlasovaní o ministrovi S. Migaľovi bolo zdvihnutým prstom. „Zdvihnutý prst znamená, že sme neboli proti vysloveniu nedôvery proti ministrovi Migaľovi,“ vyhlásil R. Raši. Lenže výsledky hlasovania hovoria opak toho, čo tvrdí. Teda, že Hlas-SD bol proti vysloveniu nedôvery S. Migaľovi, keďže za návrh na jeho odvolanie nehlasoval. A nie, nejde o uhol pohľadu, ale obyčajný fakt. Zdržanie sa poslancov Hlasu-SD nebolo varovaním, ale záchranným lanom. Pre ministra aj vládnu koalíciu.
Zaujímavé je v tejto súvislosti iné:
