O povalení vlády
Premiér I. Matovič a jeho vláda končia vo funkcii podobne ako po celý rok vládli – so zmätkom pri podávaní demisie. Aj po nej totiž zostáva viacero otázok, čo bolo jedným z hlavných charakteristických znakov vlády I. Matoviča najmä v súvislosti so schvaľovaním núdzového stavu. Hlavná otázka, či bude alebo nebude ďalej premiérom, je však zodpovedaná – nebude.
Vláda dokázala urobiť detektívku aj z takejto jednoduchej vety v ústave: „Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.“ Každému – okrem vlády – je z nej zrejmé, že ak odchádza z funkcie premiér, spolu s ním odchádzajú z funkcií aj všetci členovia vlády, hoci sa im to nemusí páčiť. Je to samozrejmé, nespochybniteľné, jasné a zrozumiteľné, ľudovo povedané – rozumie sa to „samosebou“. Tak, ako sa členmi vlády stali – na návrh premiéra – tak nimi prestanú aj byť, keď sa premiér rozhodne z funkcie odísť a podá demisiu. Alebo keď ich navrhne hlave štátu odvolať z funkcie. Toto naozaj nie je prípad, kedy sa možno sporiť o význame výrazov „vymenuje“ a „vymenúva“ či „odvolá“ a „odvoláva,“ čo boli doteraz azda najväčšie, najdlhšie alebo najhlučnejšie trvajúce spory ohľadom ústavného textu. Zhrnuté a podčiarknuté – ak podá demisiu premiér, jeho vláda ju už nemusí podávať nemusí, ale na základe ústavy odchádza do minulosti automaticky spolu s ním.
Ako obvykle, aj tento ústavný krok má však rozmer nielen ústavný, ale tiež politický. A hlavne osobný. V tejto súvislosti totiž existuje naozaj rozdiel medzi tým, či podá demisiu premiér alebo či ju podá vláda, aj keď na ich spoločnom odchode od moci sa pritom nič nezmení. Ide takpovediac o symbolickú záležitosť. Inými slovami, ide o politickú povesť a o to, ako sa kto zapíše do dejín. Respektíve, ako sa o tom bude písať povedzme o sto rokov.
Napríklad:
