O ústavnej povinnosti
Podľa Ústavy by mal prezident P. Pellegrini konať, ale nekoná.
Predseda Ústavného súdu I. Fiačan pricestoval z Košíc do Bratislavy, aby poslancom v parlamente pripomenul ich „ústavnú povinnosť“ – voliť a zvoliť dvoch kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu. Zbytočne.
Z politických, ale aj vecných dôvodov. Z politických najmä preto, lebo predseda parlamentu R. Raši zrozumiteľne a opakovane vyhlásil, že voľbu na uprázdnené miesto sudcu vyhlási až potom, ako bude zrejmá politická dohoda vo vládnej koalícii a reálna šanca na úspešnú voľbu. Čaká teda na to, kým sa v koalícii na dvoch kandidátoch dohodnú, až potom ich navrhnú a zvolia. Z čoho vyplýva, že nemusia byť odborníci, postačí, keď budú – ľudovo povedané –koaličníci.
Z vecných dôvodov zase preto, lebo poslanci takú ústavnú povinnosť, ktorú spomínal predseda Ústavného súdu nemajú. Aspoň tak je to už dávnejšie napísané v Ústave: „Ak Národná rada Slovenskej republiky nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov, prezident Slovenskej republiky môže vymenovať sudcov ústavného súdu zo zvolených kandidátov na sudcov ústavného súdu.“ Ústava jednoducho počíta s tým, že parlament kandidátov nezvolí, takže hovoriť o ich ústavnej povinnosti nie je celkom vydarené či správne.
K zániku funkcie sudcu Ústavného súdu z iných dôvodov prišlo už pred viac ako dvomi rokmi. Z textu Ústavy tak zreteľne a zrozumiteľne vyplýva“
