Ochrancovia ústavnosti
Podľa Ústavy je to také jednoduché, že jednoduchšie to už byť ani nemôže – parlament a prezident majú spolupracovať aj pri inštalácii sudcov Ústavného súdu. Teda aj v súčasnej situácii, keďže parlament má zvoliť 18 kandidátov, z ktorých prezident vyberie 9 nových ústavných sudcov. Jasné, stručné, zrozumiteľné.
Predsedovi strany Smer-SD R. Ficovi nemožno uprieť, že svojou kandidatúrou mimoriadne spopularizoval voľbu sudcov Ústavného súdu. Až tak, že viacero politikov, ústavných expertov i médií už prišlo s viacerými ústavnými kreativitami: najhlasnejšou je tá, že nových sudcov bude menovať predseda parlamentu v zastúpení hlavy štátu. Nebude. Ústava to vylučuje, pokiaľ prezident funguje. Hneď za ňou nasleduje, že R. Fico by vymenovaním do funkcie ústavného sudcu získal trestnoprávnu imunitu a nemohol by byť trestne stíhaný. Mohol. O trestnoprávnu imunitu prišli sudcovia zároveň s poslancami parlamentu.
Odhliadnuc od toho, že tak ďaleko situácia ešte vôbec nie je a v najbližšom čase ani nebude. A kým sa dostane hlava k štátu k rozhodovaniu o kandidátoch, sa môže zomlieť ešte veľmi veľa vecí, vrátane takých, ktoré dnes na stole ani neležia. Preto je tiež lepšie ísť pekne po poriadku, posúvať sa ďalej a hodnotiť skutočnosti až potom, ako sa stanú, a nie ako sa môžu stať.
Prvá zastávka po doručení nominácií do parlamentu bude na ústavnoprávnom výbore parlamentu. Jeho úlohou je skontrolovať, či nominácie spĺňajú zákonom požadované údaje, pričom už dnes je očividné, že pri všetkých to tak nie je. Niektorí predkladatelia si uľahčili situáciu tak, že keď osobu nimi navrhovanú navrhol aj niekto iný, nepredložili návrh v súlade so zákonom, teda aj s potrebnými prílohami, ktoré robia návrh ozajstným návrhom.
Je naozaj zvláštne, keď takto postupovali napríklad verejná ochrankyňa práv či riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV, pretože to znamená iba jedno – nectia si zákon. Čo je, samozrejme, smutné. A neslušné.
Úlohou ústavnoprávneho výboru je tiež umožniť, aby na jeho schôdzi mohli vystúpiť všetci nominanti a to bez účasti ostatných. Zákon hovorí, že predseda výboru pozve na schôdzu „navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu a prezidenta republiky; prezidenta republiky môže na schôdzi ústavnoprávneho výbor zastúpiť vedúci pracovník Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, ktorému sa udelí slovo, kedykoľvek o to požiada. Navrhnutý kandidát sa v rozprave predstaví, pričom uvedie najmä dôvody, pre ktoré sa uchádza o funkciu sudcu ústavného súdu, svoje pracovné skúsenosti, publikačnú činnosť, účasť na prednáškach, seminároch a vedeckých konferenciách a najvýznamnejšie dosiahnuté pracovné výsledky. Po svojom úvodnom vystúpení môže navrhnutý kandidát na sudcu ústavného súdu odpovedať na otázky poslancov prítomných na schôdzi ústavnoprávneho výboru a prezidenta republiky prípadne jeho zástupcu. Po skončení rozpravy ústavnoprávny výbor rozhodne o tom, či navrhnutí kandidáti spĺňajú podmienky uvedené v ústave vyžadované pre výkon funkcie sudcu ústavného súdu.“
Keďže mnohí si už dnes na jednotlivých nominantov pripravujú otázky, vrátane takých, ktoré na nich nenechajú ani nitku suchú a to všetko v priamom verejnom prenose, môže ísť o zbytočné očakávania i prácu. Z citovaného zákona vidno, že žiadny nominant nemá povinnosť na otázky odpovedať, takže nemusia na výbore ani odznieť. „Môže“, teda nemusí. Zákon nominantom rovnako nestanovuje povinnosť prísť na výbor, ukladá iba predsedovi výboru poslať im všetkým pozvánku.
Povedané po lopate: ak sa nominant z rokovania výboru ospravedlní, pretože bude v danom čase chorý, žiadna sankcia mu za to nehrozí. Ak na rokovaní výboru vyhlási, že nebude odpovedať na žiadnu otázku, sankcia mu nehrozí tiež. Tak to určil zákonodarca.
Navyše – a to je aj podľa Ústavy – jediné dôležité:
