Po troch rokoch
Prezidentka Z. Čaputová: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem“.
Z. Čaputová dostala k tretiemu výročiu vo funkcii hlavy štátu od spoločnosti nečakaný darček – v rebríčku dôveryhodnosti ju o dva percentuálne body predbehol P. Pellegrini. Samozrejme, netreba z toho robiť žiadnu drámu, takýto trend sa musí ešte potvrdiť a v podstate ani ak sa potvrdí, o drámu nepôjde.
Naopak, trend poklesu dôveryhodnosti prezidentky Z. Čaputovej potvrdzovať netreba – ten je viditeľný a preukázateľný. Príčinou je súhrn viacerých faktorov, ktoré súvisia nielen s očakávaniami – kto ich mal veľké, môže byť aj viac sklamaný – ale aj najmä výkonom funkcie hlavy štátu. A jej spolupodielnictvom na súčasnom stave vo všetkých oblastiach spoločnosti – najmä ekonomicko-sociálnym, ale tiež politicko-kultúrnym. V zmysle, že politika je spravovanie vecí verejných, v mene verejnosti a v jej prospech.
Jej najväčším nedostatkom je neskúsenosť v politike – rovnako ako sa to prihodilo jej predchodcovi A. Kiskovi, prihodilo sa to aj Z. Čaputovej. Aj u nej ambície prekročili jej schopnosti, pričom tím, ktorý si zvolila je na tom podobne – v paláci pod jej vedením jednoducho nevedia, nechcú alebo nedokážu robiť politiku. Krajina tým trpí.
Jednou z najväčších chýb prezidentky Z. Čaputovej bolo to, že sa nechala zapliesť a namočiť do straníckych intríg. Jej verejná výzva premiérovi I. Matoviča, aby podal demisiu totiž nie je nič iné – také veci sa hovoria medzi štyrmi očami, rozhodne nie na verejnosti. Pričom následne dopustila, aby sa z paláca stal holubník – ministri k nej chodili podávať demisie ako na bežiacom páse a iba preto, aby ich zakrátko do rovnakých funkcií opäť vymenovala. A aj tak urobila, hoci tak urobiť nemusela. Vláda na čele s premiérom E. Hegerom pritom nie je vládou, ktorá vzišla z volieb – bola vymenovaná až po roku od nich – a aj preto je vládou prezidentky Z. Čaputovej. Podobne, ako vláda P. Pellegriniho nevzišla z volieb, ale z vôle prezidenta A. Kisku. Ten však aspoň dokázal do jej zloženia hovoriť a odmietol vymenovať J. Ráža ml. do funkcie ministra. Na rozdiel od prezidentky Z. Čaputovej, ktorá to nedokázala a stala sa tak prvou hlavou štátu, ktorá vymenovala do funkcií aj viacerých preukázateľných plagiátorov – vrátane ministra školstva B. Gröhlinga, čo je zrejme svetový unikát. A tehlička do múru jej nedôveryhodnosti.
Prezidentka Z. Čaputová nevie ani to, že ak jej hovorca M. Strižinec preukázateľne a verejne klame, nemôže a nesmie byť viac jej hovorcom. Ak nemá ani toľko chochmesu a lojality, aby z funkcie odstúpil sám, mal byť z paláca odídený – ak to tak nie je, potom je to ďalšia tehlička do múru nedôveryhodnosti prezidentky Z. Čaputovej. Politická, ale aj vecná rovnica je jednoduchá a neúprosná – ak klame hovorca, klame prezidentka. Nepekné.
Z iného súdka – ale s rovnakým efektom – je udeľovanie štátnych metálov. V konkrétnom prípade členom Bielej légie. Prezidentka, ktorá im ich udelila priznala vlastné pochybenie – a to sa jednoducho nerobí. Udeľovanie štátnych vyznamenaní je jej výlučná právomoc a nikoho iného nie je nič do toho, ako sa prezidentka rozhodne – keď sa rozhodne udeliť ho trebárs I. Matovičovi alebo Janovi z Úzkej-Širokej, tak mu ho udelí a nemusí sa za to nikomu spovedať. Priznanie chyby nie je v prípade hlavy štátu nápravou, ale ďalšou chybou – a zároveň novou tehličkou do múru nedôveryhodnosti.
Existuje viacero faktorov, ktoré sú príčinou značného poklesu dôveryhodnosti prezidentky Z. Čaputovej a nemá ich ani zmysel vyratúvať. Ani spomínať vyjadrenia politikov na jej adresu, pretože tí ju kritizujú iba preto, aby ju kritizovali a dúfajú, že im to prinesie nejaké politické body. Aktuálne – a to je už posledný príklad – je, že síce parlament po nástupe do funkcie hlavy štátu varovala, že mu nebude zrýchlené prijímania zákonov a prílepkov tolerovať a predsa ich toleruje: pravda je taká, že za rok 2021 a doteraz ide v priemere o 4 zrýchlené konania na 1. schôdzu. Bez započítania prvého pandemického roka, kde zrýchlených konaní a celkovo chaosu a zmätku bolo omnoho viac.
Isto, časy sú ťažké, najskôr pandémia potom vojna u susedov, ktorú začal Adolf Putin a k tomu už ani netreba povedať viac. Ťažké časy však umožňujú vyrásť alebo premeniť straníkov na politikov, politikov na politických lídrov a niekedy jedným razom dokonca aj na štátnikov. Na Slovensku sa to nezadarilo, čo ale neznamená, že sa zadariť nemôže.
Zlyhania Z. Čaputovej vo funkcii hlavy štátu tak, ako sa odrážajú v náraste jej nedôveryhodnosti, môžu byť pre budúcnosť krajiny fatálne – ak v nich bude pokračovať :
