Prezidentkina reč
Keď hovorí hlava štátu – obzvlášť zvolená v priamych voľbách – je nielen slušné, ale tiež dobré ju aj počúvať. Hoci nie každý jej prejav, stanovisko či vyhlásenie môže ulahodiť a páčiť sa všetkým.
Keď hovorí hlava štátu, má to jednoducho celkom iný punc, ako keď hovorí ktokoľvek iný. Takpovediac najvyšší, keďže sa oprávnene predpokladá, že vie, čo a o čom hovorí. Presnejšie, že hovorí na základe informácií, ku ktorým bežní ľudia nemajú prístup. Navyše, k hlave štátu sa zbiehajú informácie a obrazy zo všetkých orgánov moci, takže z nich môže utkať aj reálny obraz stavu veci.
Stretnutie prezidentky Z. Čaputovej s ministerkou vnútra, policajným prezidentom a 1.námestníčkou Generálnej prokuratúry bolo príležitosťou, aby si hlava štátu reálny obraz utkala. Možno sa tak stalo, výsledok stretnutia – aspoň tak, ako ho navonok prezentovala vo vyhlásení – je však prinajmenej rozpačitý. Na jeho analýzu je ešte potrebný čas, zatiaľ možno oprávnene povedať, že nešlo o jej najlepší prejav. Isto, zdržanlivosť hlavy štátu je úplne namieste, pokiaľ nemá dostatok informácií, ale keď ich má a chce sa s nimi s občanmi naozaj podeliť, tak by to mala aj urobiť. A nie, s prepáčením, pozliepať vyhlásenie zo starších stanovísk a k nim iba čosi pridať, ako v tomto prípade.
Už samotný úvod bol ako zo sna: „Vážené dámy, vážení páni, to, čo sa za posledné dni z médií dozvedám, presiahlo moju predstavivosť. Každý, kto sa zaujíma o verejné dianie, tušil, že v našom štáte máme problém s korupciou, vymožiteľnosťou práva a zneužívaním moci. Ale konkrétne kontúry tohto správania, arogancia aktérov komunikácie a ich cynizmus, prekvapil určite nielen mňa,“ začala hlava štátu. To fakt doteraz iba tušila v akej krajine žije? To je naozaj prekvapená, keď sa roky pohybovala v občianskej sfére, v práve a so spôsobmi a M. Kočnera má osobné skúsenosti?
Ale dobre. Čo nasledovalo bolo aj tak horšie:
