Rozprávky Andreja Danka
Koalícia odmietla potvrdiť, že jej premiér je schopný, dobrý aj kompetentný.
Zablokovanie schôdze s návrhom na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády vyvolalo celkom prirodzene búrku rôznych ohlasov. Konanie schôdze znemožnili hlavne poslanci za Smer-SD, SNS a Most-Híd, ktorí sa neprezentovali a tak parlament nebol uznášaniaschopný.
Vyjadrenia mimovládnych poslancov alebo ich predsedov si netreba veľmi všímať. Ich reči o zbabelosti, o tom, že premiér sa bojí a podobne, sú iba reči. Čo je potrebné si v tejto súvislosti všímať, je najmä vyjadrenie predsedu parlamentu. Presnejšie, jeho neznalosť rokovacieho poriadku, a tým pádom aj jeho rozprávky o koalícii a opozícii.
Andrej Danko napríklad s vážnou tvárou tvrdí, že opoziční poslanci majú svoje práva v zmysle rokovacieho poriadku, medzi nimi aj právo zvolať schôdzu, ale následne je ich povinnosťou sa jej aj zúčastniť. Aj preto, lebo povinnosťou vládnej koalície nie je doplniť chýbajúce hlasy, ale je povinná doplniť hlasy iba určitého počtu poslancov. Inými slovami – ak má vládna koalícia 80 poslancov, má doplniť 6 poslancov, ak má 90 poslancov, má povinnosť doplniť 16 poslancov.
Nič také, aké vraví predseda parlamentu A. Danko a ani čo len trochu podobné, však v rokovacom poriadku nie je. Neexistuje to a ani to existovať v civilizovanej krajine nemôže. Rokovací poriadok nedelí poslancov na vládnych a opozičných, nedáva jedným také a druhým onaké práva. Jednoducho, také delenie poslancov zákon nepozná. A predovšetkým, neupravuje to, o čom A. Danko porozprával. Zablokovanie schôdze je jeho hanba a neschopnosť, pretože tak ako premiér istým spôsobom zodpovedá za chod vlády, predseda parlamentu zodpovedá za chod parlamentu. To, že nedokázal dohodnúť a zabezpečiť, aby schôdza, ktorú zvolal, sa aj konala, je iba jeho hanba. Nikoho iného. Ani R. Fica, ani B. Bugára, ale výlučne A. Danka. Umocnená tým, že poslancov bolo v budove parlamentu dostatok, ale odmietli sa schôdze zúčastniť. Povedané na rovinu – A. Danko nemá rešpekt ani vo vlastných ani v koaličných radoch a nepožíva úctu, aká by funkcii predsedu parlamentu mala prirodzene prináležať.
Ústava a rokovací poriadok umožňujú, aby najmenej 30 poslancov požiadalo predsedu parlamentu o zvolanie schôdze, pričom ten má povinnosť ju zvolať do siedmich dní. Platí to všeobecne, nejde o právo opozičných poslancov ani výlučne o schôdzu, na ktorej sa má rokovať o návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi.
Takže:
