Slovensko 2017
Rok 2017 opäť naplno odhalil nedostatky v spravovaní štátu, krízu politiky, ale tiež osobnostné (ne)schopnosti jej viacerých aktérov. Na domácej pôde, v zahraničnej politike Slovensko totiž vážnejšie nevybočilo z doterajšieho pôsobenia.
Naopak, zaznamenalo v nej aj značný úspech, keď minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák síce najskôr prehral v súboji o kreslo generálneho tajomníka OSN, aby sa následne a už bez súboja stal predsedom 72. Valného zhromaždenia OSN.
Na domácej pôde však podobný úspech, akési pozitívne vytŕčanie z radu, nevidieť. Rúcalo sa takmer všetko – systém aj povesť jeho viacerých predstaviteľov. Napríklad predseda parlamentu, ktorý mal kedysi našliapnuté k politickým výšinám, utrpel v roku 2017 aj so svojou stranou citeľné straty a je otázne, či sa z nich vôbec spamätajú, keďže ľudová tvorivosť nielenže nezabúda, ale ani neodpúšťa.
V roku 2017 boli potvrdené ďalšie straty zatiaľ stále najsilnejšej politickej strany Smer-SD. Nenahraditeľné, keďže jej predseda a zároveň premiér prišiel o to najcennejšie, čím argumentoval: stabilitu vlády. Iba v tomto roku mu „poslušnosť“ vypovedali obaja koaliční partneri – najskôr A. Danko zrušil Koaličnú dohodu a na konci roka sa k nemu kvôli platom niektorých ústavných činiteľov pridal aj B. Bugár. Nehovoriac už o tom, že Smer-SD prehral vo voľbách do VÚC takým spôsobom, že jediným, kto dokázal hovoriť o víťazstve, bol jej predseda R. Fico. Nikto iný sa v strane z takéhoto víťazstva viditeľne neradoval.
Zlý politický rok mal aj prezident A. Kiska:
