Uličník Matovič
Zhromaždenie za odstúpenie ministra vnútra Roberta Kaliňáka a vysťahovanie premiéra Roberta Fica z komplexu Bonaparte bolo vydarené. Aj úspešné. Z každého vážnejšieho uhla pohľadu. S výnimkou jedného, hoci zásadného.
Tri, štyri, päť alebo šesť tisíc účastníkov, to je z hľadiska podstaty veci úplne jedno. Totiž aj keby ich bolo iba desať, na veci – teda oprávnenosti podozrení voči členom vlády – to nič nemení. Vhodne zvolené miesto, dobrý, aj keď nie originálny nápad s červenými kartami – ale veď načo vymýšľať nové, keď sú k dispozícii už odskúšané veci – bezkonfliktný, slušný priebeh zhromaždenia. Fajn.
Na Igorovi Matovičovi bolo vidno, ako sa priam vžil do úlohy organizátora a moderátora. Malé chyby mu možno odpustiť aj vzhľadom na zanietenie, s ktorým do celej akcie šiel. Bol kľúčovou postavou zhromaždenia, bolo vidieť ako ho to baví, ako sa teší, jednoducho povedané, úloha uličníka mu sedí alebo pasuje oveľa viac, ako úloha predsedu strany, straníka či politika.
A teraz k uvedenej zásadnej výnimke. Keďže to bolo zhromaždenie politické – politiku vnímam ako správu vecí verejných, v mene verejnosti a v jej prospech – nebolo vôbec vhodné toto:
