Zabité Slovensko
Vražda dvoch mladých ľudí nedáva žiadny zmysel. Ani v prípade, keď išlo v prvom rade o novinára a až potom o jeho priateľku, ale ani v prípade, keby to bolo naopak.
Vzduch je nabitý emóciami, ktoré potvrdzujú, že nikto s vraždou novinára kvôli jeho práci na Slovensku nepočítal. Alebo sa aspoň spoliehal na to, že niečo také sa nemôže stať, keďže sa to nestalo ani v prípade objednania vraždy českej novinárky Sabiny Sklonkovej. Novinári sa predsa strieľajú v iných krajinách. Najmä v takých, v ktorých nielen v jadre, ale ani na okraji Slovensko byť nechce, presnejšie, aspoň to tak oficiálne deklaruje.
Navyše, keď novinári na Slovensku ani veľmi neprotestujú a trpia označovanie za špinavé protislovenské prostitútky, idiotov, slizkých hadov, hyeny či záchodových pavúkov. Nezdvihnú sa, neprotestujú a neodídu, ako to sme to občas robievali za čias vlád Vladimíra Mečiara. Ani vtedy tak neurobili všetci novinári, niekedy ani väčšina prítomných, ale bol to jasný, zreteľný postoj a dištancovanie sa od takýchto praktík. Aj účinný.
Ovzdušie, ktoré vlády pod vedením Roberta Fica na Slovensku dlhodobo vytvárali, zožalo ovocie a to spôsobom, akým to nikto zdravý nechcel. Pripomenúť možno aspoň schválenie uznesenia vlády a jej mimoriadne rokovanie kvôli tomu, že neznámy fotograf vraj uspal strážneho psa ministerke práce a sociálnych vecí. Robert Fico už vtedy jasnozrivo vedel, že neznáma osoba bola fotografom. Na veci nič nemení, že ide o oveľa miernejšie verzie výroku českého prezidenta Zemana, podľa ktorého je novinárov príliš veľa a treba ich likvidovať.
Novinári na Slovensku sa radšej prispôsobia – keď to moc potrebuje – ako tomu bolo naposledy v utorok, kedy zhruba dvadsiatka šéfredaktorov prijala pozvanie na Úrad vlády. Novinársku česť vymenili za kávu, minerálku, zákulisné reči a robenie krovia premiérovi aj ministrovi vnútra. Nič iné sa po zverejnení fotografie Úradu vlády nedá pri zdravom rozume vyčítať.
A to aj preto, lebo ani premiérovi ani ministrovi vnútra a ani policajnému prezidentovi neprináleží informovať nikoho o priebehu vyšetrovania a v podstate ani nemajú ako mať v súlade so zákonom o priebehu vyšetrovania informácie. To je práca vyšetrovateľov alebo prokuratúry. Ak premiér a minister už zabudli na hanbu, ktorú si urobili pri informovaní o príbehu Hedvigy Malinovej, neznamená to, že na to mali zabudnúť aj šéfredaktori.
Je vcelku prirodzené, že po oznámení tejto tragédie – hlavne však po vskutku pozoruhodnom oznámení policajného prezidenta, že sa stala pravdepodobne v súvislosti s prácou novinára a zároveň jeho posolstve o nájdených nábojoch – v krajine výrazne stúpla hustota odborníkov na meter štvorcový. Iná vec sú však snahy o vytĺkanie politického kapitálu z vraždy mladých ľudí, čo je už viac ako iba odpudzujúce.
Týka sa to nielen mimovládnych strán, ktoré, napokon, môžu hovoriť čo chcú a kedy chcú, ale hlavne premiéra, ministra vnútra, policajného prezidenta a generálneho prokurátora, ktorí naopak, hovoriť čo chcú a kedy chcú, nemôžu. Aj preto, lebo sú zodpovední za stav vecí verejných:
