Dilema prezidenta Andreja Kisku
Rozhodnutie Ústavného súdu vo veci kandidátov na post ústavného súdu vyvolalo aj na politickej scéne malé zemetrasenie. Oprávnene. Vo výrokovej časti totiž súd uviedol, že prezident A. Kiska porušil práva piatich kandidátov na post ústavného sudcu. Zároveň zrušil štyri rozhodnutia prezidenta o ich nevymenovaní do funkcie a ich vec vrátil hlave štátu na ďalšie konanie. A súčasne mu prikázal, aby znovu konal a rozhodol tak, že z dostatočného počtu kandidátov navrhnutých mi parlamentom vymenuje troch za sudcov Ústavného súdu. To všetko vo výrokovej časti rozhodnutia. V odôvodnení potom súd menovite uviedol, z ktorých kandidátov má prezident vybrať troch sudcov a napísal ich tam – rovných sedem.
S komentárom medzi prvými prišiel premiér R. Fico, ktorý zdôraznil, že prezident teraz musí vymenovať troch sudcov. Tým určil tón verejnej debaty, ktorej podľahli mnohí jej kibici, vrátane viacerých médií a ktorá je rovnako kategorická: prezident musí! A basta.
Lenže od čias predchodcu Andreja Kisku vo funkcii je známe, že prezident aj nemusí, čo je potrebné pri objektívnom posudzovaní možností rozhodovania hlavy štátu vziať do úvahy. Ak sa teda teraz prezident rozhodne inak, nepôjde o žiadny precedens. Tým nie je povedané, že sa tak rozhodnúť má – zodpovednosti za svoje rozhodnutie sa hlava štátu nedokáže zbaviť – iba to, že by sa tak nestalo po prvý raz. Koniec koncov, s takýmto postupom prezidenta – že aj nemusí – počíta aj samotná Ústava a to dokonca s takým následkom, že prezident viac prezidentovať už nebude.
Hlava štátu tak má dve hlavné možnosti:
