Obvinený prezident
Aj do roku 2017 vstúpilo Slovensko s neúplným počtom sudcov Ústavného súdu. Teda s porušením Ústavy, keďže podľa nej má súd 13, a nie iba 10 sudcov.
Ústavnému súdu chýbajú dvaja sudcovia od polovice roka 2014 a ďalší už zhruba rok. Parlament, prezident aj súd sa ocitli vo vlastných zákopoch a avizujú, že z nich vyjdú až potom, ako im Benátska komisia vysvetlí, čo a ako majú v danej situácii robiť. Zatiaľ sa všetci dušujú, že jej rozhodnutie budú rešpektovať, ale treba vyčkať, či to tak aj naozaj bude. Situácia totiž dospela do takého štádia, že v tomto súboji – aj vzhľadom na množstvo predchádzajúcich vyjadrení – jednoducho už musí niekto prehrať.
Napokon, prehralo už Slovensko ako celok, keďže si nevie, nechce alebo nedokáže vyriešiť vlastný problém a hlava štátu oficiálne žiada o pomoc uvedenú komisiu. Pričom nejde ani tak o ústavný, ako „iba“ politický problém. Medzi vládnou koalíciou a prezidentom, do ktorého opakovane vstúpil viacerými rozhodnutiami Ústavný súd. Teda rýdzo slovenská záležitosť.
Navyše, spoliehať sa na Benátsku komisiu v tejto situácii je nenáležité. Aj preto, lebo možno oprávnene predpokladať, že jej odporúčanie sa bude týkať budúcnosti, nie prítomnosti. Podobne, ako by tomu bolo pri uvažovanej zmene Ústavy – aj tá by platila do budúcnosti, nie spätne.
Dohoda uzatvorená medzi koalíciou a prezidentom v tejto súvislosti je s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, minulosťou. Podľa koalície spočívala v tom, že prezident by vymenoval chýbajúcich sudcov z už navrhnutých kandidátov a koalícia by zase presadila také zmeny v Ústave, podľa ktorých by aj hlava štátu dostala právo navrhovať parlamentu vlastných nominantov na post ústavných sudcov. Kandidáti, zvolení parlamentom by následne už iba skladali do rúk prezidenta sľub.
