Pellegriniho skrinka
P. Pellegrini mal možnosť navrátiť prezidentskému úradu základnú vážnosť a úctu. Nevrátil.
Odvolanie ministra T. Tarabu parlamentom je isto pozoruhodná vec, keďže ide iba o druhého člena vlády, ktorého NR SR odvolala z funkcie. Hoci výmen v rôznych vládach bolo za ten čas neúrekom, okrem ministra zdravotníctva V. Soboňu odišli ostatní členovia vždy buď na základe návrhu premiéra, alebo podali demisiu, alebo padla celá vláda. Možno je to zákonitosť, možno paradox, ale podobne ako doteraz SaS povalila každú vládu, ktorej bola súčasťou, za odvolaním člena vlády v parlamente bola vždy SNS. Teda aj v prípade V. Soboňu, aj v prípade T. Tarabu.
Personálne výmeny vo vláde sú obvyklé a normálne. To, čo obvyklé a ani normálne v celom príbehu okolo T. Tarabu nebolo, je rozhodnutie prezidenta P. Pellegriniho, ktorý vyhovel žiadosti premiéra R. Fica o stiahnutie návrhu na odvolanie člena vlády. Nič také ani podobné však Ústava nepozná. Ide o nóvum v jej interpretácii v tom zmysle, že pokiaľ prezident o návrhu na odvolanie člena vlády nerozhodne, rozhoduje o ňom stále premiér. Hoci už nie na Úrade vlády, ale na území Prezidentského paláca. Aj v ňom však má premiér – podľa rozhodnutia prezidenta P. Pellegriniho – dispozičnú právomoc.
To je však v priamom rozpore s Ústavou, keďže takáto možnosť v nej napísaná nie je. Neexistuje. Podobne ako v nej nie je napríklad termín, dokedy je prezident povinný o návrhu na odvolanie člena vlády rozhodnúť. Naopak, je v nej zapísané, že „ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal.“ Dôležitosť výrazu „ak“ je očividná, keďže z nej priam vytŕča, že Ústava neprikazuje hlave štátu návrhu premiéra na odvolanie člena vlády vyhovieť, ale môže mu aj nevyhovieť.
Inými slovami – a v súlade s Ústavou – by bol celkom iný postup: keď premiér zmenil názor na odvolanie ministra T. Tarabu, mal požiadať prezidenta, aby jeho návrhu nevyhovel. A ten by mu isto-iste vyhovel. Z čoho zároveň vyplýva, že keď P. Pellegrini vyhovel žiadosti premiéra o stiahnutie návrhu, konal viac ako spolupredseda koaličnej strany Hlas-SD, ako prezident. Svojvoľne, nie v súlade s Ústavou. Mimochodom, to, čo nechcel urobiť – odvolať ministra T. Tarabu – po rozhodnutí parlamentu urobiť musí.
Takýmto postupom však otvoril Pellegriniho skrinku. Ak má premiér dispozičné právo aj k návrhu, ktorý už leží hlave štátu na stole, môže tak robiť – ľudovo povedané – do aleluja. Jeden deň podá návrh, na druhý deň ho stiahne. Na tretí deň ho podá opäť a na štvrtý ho opäť stiahne. Lebo môže.
P. Pellegrini mal možnosť navrátiť prezidentskému úradu základnú vážnosť a úctu. Nevrátil. Naopak:
