Stalo sa
Fakty sú neúprosné, hoci sa nemusia každému páčiť.
Je očividné, že po čerstvom Stanovisku predsedníctva strany Smer-SD k aktuálnej politickej situácii je spor o kreslo člena vlády patriace SNS v koalícii zažehnaný. A vládna karavána pôjde ďalej. Prinajmenej do schvaľovania rozpočtu na budúci rok.
Fakty sú neúprosné, hoci sa nemusia každému páčiť. V koaličnej epizóde o kreslo ministra životného prostredia Smer-SD prehral. Ako s obľubou hovorí predseda strany R. Fico, vidno to zo všetkých štyroch svetových strán. A navyše zhora aj zdola. O všetkom vypovedá hlavne posledná veta z uvedeného Stanoviska o tom, že je „pripravený v spolupráci s vedením SNS doriešiť personálne obsadenie ministra životného prostredia nominantom tejto strany“.
SNS dosiahla to, čo dosiahnuť chcela – odchod ministra životného prostredia T. Tarabu z funkcie. A s veľkou pravdepodobnosťou dosiahne aj vymenovanie nominanta F. Kuffu. Nedáva žiadny zmysel, aby sa premiér nominácii vzpieral a rovnako je na tom prezident P. Pellegrini. Na rozdiel od premiéra má hlava štátu nespochybniteľne právo nomináciu odmietnuť, ale neexistuje relevantný a tobôž politický dôvod, aby tak urobil. Bez ohľadu na poradie: po prvé preto, lebo súčasnú vládnu koalíciu zostavoval P. Pellegrini osobne, takže dôverne pozná znenie Koaličnej dohody. Po druhé preto, lebo je ešte stále spolupredsedom koaličnej strany Hlas-SD. A po tretie preto, lebo vie, že ak by odmietol návrh premiéra akceptovať – čo urobiť podľa Ústavy môže – vie si zároveň aj predstaviť, čo by to v praxi politicky znamenalo. Ak náhodou nie, nech si prečíta uvedené Stanovisko, je to v ňom napísané čierne na bielom. A nič príjemné pre jeho Hlas-SD, ktorý napokon dodnes nedokázal obsadiť kreslo podpredsedu vlády. A to je uvoľnené už takmer celý rok.
Inými slovami, prezident P. Pellegrini môže odmietnuť nomináciu premiéra R. Fica na obsadenie postu ministra životného prostredia, ale politicky by to nedávalo žiadny zmysel. P. Pellegrini je pritom politik s dostatočnými skúsenosťami. Uznáva, že vláda sa zodpovedá za svoju činnosť parlamentu. Vie, že je jeho povinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. A keď dokázal výlučne z politických dôvodov vymenovať za ministra S. Migaľa, dokáže vymenovať aj F. Kuffu. Samozrejme, čo a kedy urobí, je iba na jeho rozhodnutí.
Odhliadnuc od toho, že v prípade neakceptovania nominácie prezidentom by tiež hrozilo, že vládna SNS spolu s mimovládnymi stranami odvolá aj R. Fica z postu ministra životného prostredia. Tak, ako to urobili v prípade T. Tarabu, keďže ani minister R. Fico nie je jej nominantom. Rýchlo a takticky. Bez debaty.
Je pochopiteľné, že mimovládne strany v súvislosti s odvolaním ministra T. Tarabu horlia za uskutočnenie predčasných volieb. Ale iba verbálne. Vnútorný spor vo vládnej koalícii nenechali eskalovať, ale pomohli jej ho vyriešiť. Pričom stále platí, že voľby sú jedna vec a schopnosť vládnuť druhá. Stačí si spomenúť na minulé volebné obdobie. Možno zopakovať, že byť proti vláde ešte neznamená automaticky byť alternatívou k vláde. Alebo inak – aj keď mimovládne strany vysvetľujú, prečo robí vláda veci zle, automaticky z toho nevyplýva, že vedia robiť veci dobre. A raz za čas neuškodí zopakovať ani iné – Mečiar mal Dzurindu, Dzurinda mal Fica, Fico má koho? M. Šimečku? I. Matoviča? B. Gröhlinga? M. Majerského?
No. Aby to nevyzeralo tak, ako to je, príbeh okolo odvolania ministra T. Tarabu má aj poučenie. Pre všetkých. Nová poučka znie: návrh na odvolanie člena vlády, ktorý bol doručený prezidentovi na rozhodnutie, ešte neznamená návrh na odvolanie, o ktorom prezident aj rozhodne.
